Jeden den Ivana Děnisoviče (1970)

Režisérsky zaujímavo pojatý film, v ktorom sledujeme jeden deň človeka uväzneného v mrazivom gulagu niekde na Sibíri. O postave Ivana sa toho veľa nedozvieme, v podstate iba to ako sa tam dostal. Režisér sa ani nesnažil postavy divákovi nejako približovať, nerieši sa ani politický systém ani krutosť podmienok. Sledujeme len jeden deň, akých odsúdení zažívajú tisíce. Smiešne raňajky, ešte biednejšia večera a medzi tým práca v ukrutných mrazoch. Niektoré scény sú pomerne dlhé, napr. murovanie na stavbe, ale pre mňa ako stavbára mimoriadne zaujímavé. Fakt som čumel ako sa dá v takých mrazoch murovať, no beriem to ako film, s rezervou. Malta by v takých mrazoch bola nepoužiteľná už po niekoľkých sekundách, jedine, že by mali zázračnú prísadu...Film určite stojí za pozornosť, ale kvalita obrazu ku akej som sa dostal cez uložto.cz je na hranici sledovanosti. Pri sledovaní som si spomenul na VHS časy. Obraz čistá katastrofa, hlavne z dôvodu častých tmavých scén. 80%.

Jeden den Ivana
O gulagoch a Stalinových „pracovných táboroch“ už bolo natočených viacero filmov (kto ma záujem nájde si v „špeciálnom rebríčku“ pomocou tagu „gulag“). Solženicin bol jedným z prvých sovietskych spisovateľov, ktorý o tom začal otvorene písať. Aj preto bol v ZSSR pranierovaný a „na indexe, v našich školách sa o ňom neučilo , po udelení Nobelovej ceny za literatúru (ktorú mimochodom neprevzal) žil až do rozpadu ZSSR v USA. Poviedka "Jeden deň Ivana ..." bola napísaná ešte v ZSSR, poukazuje na kruté podmienky v tábore, šikanu strážcov a vedenia tábora ešte pomerne mierne . Napriek tomu je film pozerateľný, zaujímavé je aj sledovanie rozhovorov medzi spoluväzňami ich spomienky na časy pred uväznením.

Veru neľahký osud v sovietskych gulagoch je tu dobre vykreslený. Tamojšiu stravu by nezjedol ani môj pes, oni museli, deň čo deň, rok čo rok. A v -27 °C ide robota, ešte k tomu v snehu, určite od ruky. Dobrý deň je ten, kedy väzni nie sú potrestaní, za všakovaké drobnosti. Pochváliť musím sprievodný komentár hlavného hrdinu, ktorý ťahá príbeh dopredu, ak sa to teda dá nazvať príbehom. Jednoduché, šedé, nevábne, ale svojím spôsobom silné.

Poručík sovietskeho námorníctva Ivan Denisovič, ako kapitán lode, sa radil medzi najlepších, preto mu mohla byť zverená úloha styčného dôstojníka po dobu 1. mesiaca na anglickom krížniku pri zabezpečovaní konvoja. Svojej úlohy sa zastal zodpovedne až dovtedy, pokiaľ mu anglický admirál neposlal dar do Sovietskeho zväzu, ako výraz vďaky. A tak jeden deň v roku 1941 bol kapitánom lode a na druhý deň ho NKVD zatklo a po obvinení za špionáž v roku 1942 dostal trest 10 rokov nútených prác v gulagu. Film nám predkladá jeden jediný deň z tých 3650 ktoré ho neminuli. A tento deň vo filme končí zaslúženým odpočinkom po ťažkom dni nakoľko sa mu veľa veci pošťastilo. Nebol potrestaný do korekcie, podarilo sa mu prepašovať pílku na výrobu noža, večer svojim dôvtipom pomohol Cézarovi a získal podiel jedla z jeho balíka, podarilo sa mu kúpiť si tabak, v priebehu dňa získal o jednu misku jedla naviac, vedúci ich partie dobre spracoval výkaz prác za čo dostali jedlo, v ten deď neochorel a zahnal začínajúcu nemoc, to všetko bol dôvod na spokojný spánok. K samotnému filmu, škoda, že tento film nenatočili sovieti. Aj keď vo filme bola snaha o priblíženie života v týchto gulagoch, ten skutočný život bol oveľa horší, ale nie len pre trestancov, ale aj pre posádky, ktoré ich život zabezpečovali.

Jeden den. Jeden šťastný den. K čemu je svoboda, když svobodný člověk nemá čas myslet na svou duši... Pro mě je chlad synonynem deprese, ale tady je ta deprese způsobená ne chladem, ale tou beznadějí a nespravedlností. Civilně natočené, ale i přesto působivé a nezapomenutelné.