Jánošík (1935)

Ikonické spracovanie príbehu legendárneho ľudového hrdinu, pri ktorom ma skutočne prekvapila vysoká úroveň produkcie, ktorá skvele pracuje s atmosférou a zvukom aj obrazom dokáže vzbudiť emócie. Zub času síce zotrel časť jej lesku a Smatekove orchestrálne kreácie už dnes nemajú tú silu ako takmer pred 100 rokmi. Herecký výraz tiež za tie roky prešiel nejakým vývinom, no hoci pátos k legende určitým spôsobom patrí, tu to nie je až také tragické.

Legendárny Paľo Bielik pod režisérskou taktovkou Martina Friča a jeden z najobľúbenejších filmov môjho otca (R.I.P.). Keď som zbadal, že to ide na dvojke, slovenskej a žiadnej inej 🙈🙈🙈, musel som si to pozrieť. Naposledy som to videl sňád pred tridsiatimi piatimi rokmi ty kokos. Paľo Bielik dokázal najprv Jánošíka perfektne zahrať, aby ho o dvadsaťosem rokov ešte lepšie sám zrežíroval. Nostalgia se vším všudy. Klasika klasík najklasikovatejších so slovenčinou ako lusk ⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️. “Ak ti do roka kaštieľ zhorí, kto ti ho podpálil ???Ja, Jánošík !!! Ak odtiaľto živí odídeš, kto ťa šanoval ??? Ja, Jánošííííík !!!!!

[3,5*]"Zabilsimiotca.Ažtidorokamajerzhorí,ktotihopodpálil?Ja,Jánošík!Keďterazodtiaľtoživýodídeš,ktoťašanoval?Ja,Jánošík!"Táto prvá zvuková, tak trochu slovenská filmová adaptácia legendy zvanej Jánošík od skvelého Martina Friča má nepochybne svoje kvality i svoje čaro. Na rozdiel od takmer 30 rokov mladšej, skôr realisticky pojatejadaptácie Paľa Bielika(najlepšej zo všetkých) sa tu tvorcovia vydávajú cestou poeticko-umeleckého stvárnenia, čo vôbec nie je na škodu (napríklad to Jánošíkove krepčenie pod šibenicou s prestrihmi na expresívne výrazy tvárí á la Ejzenštejn vyvoláva zimomriavky). Malebné prostredie slovenských hôr (najmä Malá Fatra v okolí Terchovej) a obrazy spôsobu života porobeného slovenského ľudu spolu so sugestívnou hudbou ešte takúto poetiku filmu krásne podčiarkujú. Charizmatický Paľo Bielik je tým pravým Jánošíkom, najlepším zo všetkých a presvedčivé sú i mnohé ďalšie herecké výkony, obzvlášť vyzdvihnem Andreja Bagara (Šándor). Vo vedľajších rolách ma potešili traja moji obľúbení prvorepublikoví herci, radostne bičujúci dráb Jaroslav Marvan, bujaro krepčiaci zbojník Jindřich Plachta a pôžitkársky gróf Theodor Pištěk   ("Báječné! Ani ozajstní zbojníci by tak nezakrepčili.").   Snáď len predstaviteľka Aničky (Zlata Hajdúková) to svojou topornosťou trochu kazí (a vraj prvá profesionálna slovenská herečka), aj malý Janko (Filip Dávidík) je od nej omnoho lepší a hlavne prirodzenejší. Medzi najvydarenejšie scény patria humorne ladená pánska slávnosť so zbojníckou kultúrnou vložkou a pôsobivá posledná zbojnícka oslava v krčme pod Strečnom."Keďmabudúvešať,pôjdešmizahraťpodšibenicu?"

Vynikajúce filmové spracovanie pomerne krátkej etapy života našej legendy, ľudového hrdinu Juraja Jánošíka, ktoré je spojené s oslavou slovenskej národnej hrdosti a je prejavom pocty ušľachtilých ideálov ducha národa. Poetická a romantizujúca stránka filmu sa opiera o folklórne tradície, malebné prírodné prostredie, v ktorom sa dej odohráva a ľudové spevy i tance, ktoré k nemu neodmysliteľne patria.

Druhá verze Jánošíka je rozhodně zajímavá a působí výpravně, což u filmu třicátých let je něco ne zcela obvyklého. A když si k tomu dodáte takové herce jako Jaroslava Marvana v podstatě epizodní roli, pak je tento film ještě zajímavější. Filmaři celkem správně kladli důraz na folklór a tomu se i přizpůsobuje hudba. Podstatným mínusem je ale pro mě fakt, že se přeci jen jedná o docela archivní kousek, který má veliké problémy se zvukem a tak je hercům rozumět každé druhé, ne-li třetí slovo. Zub času se prostě podepsal a je to škoda...