Dvojí život (1947)

„Dvojitý život” a zároveň i vo väčšom štádiu už rozdvojená osobnosť javiskového herca Anthonyho Johna, ktorý dokonca asi ašpiruje i na prestížnu divadelnú cenu » Tony « , a tak sa teda bude musieť Tony ale riadne vyhecovať, aby jeho najnovšia (tragická) hra z pera anglického dramatika «Williama Shakespeara» , s názvom "OTHELLO" , vskutku naozaj stála za to, a keď sa k tomu následne pridá i naprosto majstrovský a strhujúci, odovzdaný, herecký výkon, tak totálne vypredané predstavenia na seba nenechajú dlho čakať, až publikum buráca od samého nadšenia, že skoro ani nedýcha ! Čím viac pribúdajú reprízy, tým sa čoraz viac stotožňuje so svojou postavou, kedy často počúva rôzne, vnútorné hlasy, ktoré mu našepkávajú všelijaké (ne)súvislé pohnútky, až už pomaly ani nedokáže vôbec rozlišovať medzi hranou fikciou a skutočnou realitou, a tak kde sa vlastne hrabe taký Laurence Olivier ? Ten sa našťastie dokázal úplne odosobniť od svojho partu, čo sa o Tonymu Johnovi nedalo celkom povedať, i keď sa popritom ešte snažil vrátiť k svojej bývalej exmanželke Brite, taktiež divadelnej herečke, predstavujúcej Desdemonu, ale nie je jednoduché dva krát vkročiť do toho istého vzťahu, čo si aj plne uvedomuje. Náznak akéhosi potenciálneho flirtu sa mu rysuje so sexy servírkou s masérskym certifikátom z talianskej reštaurácie Venezia, to jest s Pat Krollovou, ktorú by som si ani ja nenechal ujsť pomedzi prsty. To by som musel byť ináč totálny blázon. Takáto príležitosť sa totiž nikdy v živote neodmieta, ani keď by padali hromy-blesky, no zdá sa, že to nie je až také jednoznačné, a to i napriek tomu, že ju pôjde potom pozrieť... Ďalej už nebudem zbytočne spoilerovať, ale ak budete pozorne čítať riadky vyššie, dokážete si predstaviť ďalšie dianie za oponou, čiže interiér postupne splynie s exteriérom do jedného celku. / Síce maximálne rozumiem tomu, že fenomenálny Ronald Colman si svoju, oscarovú cenu stopercentne zaslúžil, ale už fakt nerozumiem tomu, za čo vlastne filmový skladateľ Miklós Rózsa obdržal toho „zlatého plešivca” , keď som ani bohvieako nepostrehol, že by bolo vo filme počuť výraznejšiu stránku hudby. Skôr pri divadelných sekvenciách pridal na dynamike, inak som ju takmer ani nevnímal. Vskutku ozaj bizarné skonštatovanie. Prejdem konečne k režisérovi Cukorovi. Zo začiatku má počin fantastické tempo s kľúčovou atmosférou, ale asi zhruba v (pred)poslednej tretine, sa pointa sama od seba rozuzľuje, čím sa automaticky vytráca samotná príťažlivosť snímku, ktorú v podstate dokážete bez problémov dopredu predvídať, čo je de facto - zrada voči divákovi ! Mierne nadpriemerný počin, ktorý je hoden 80 %, a tak možno v budúcnosti, ešte prehodnotím celkové hodnotenie ? Zatiaľ ho radšej ponechám po starom. PS: Pardon, skoro som zabudol na Shelley Winters, ktorá bola vo svojich 27. rokoch - neuveriteľnou fešandou...

Divadelný noir? Tento pomerne známy noir som roky obchádzal aj kvôli tunajším nízkym hodnoteniam. Nie je to dokonalá vec, no súčasných 56% si nezaslúži! Jej hlavným problémom je dramatizácia, keď kľúčový spúštač udalostí prichádza až po hodine (!) a dovtedy prevažne sledujeme pomerne dlhé a opakujúce sa pasáže z Othella. Prihadzujem hviezdu navyše za skvelý námet a dobrú technickú stránku (Krasnerova kamera so záľubou v zrkadlách a odrazoch, Rózsova oscarová hudba).

Zaujímavá psychologická dráma so skvelým maniakálnym Colmanom. Potešila aj Shelley Winters v časoch, keď ešte vyzerala k svetu a nebola ako veľryba ako v neskorších svojich filmoch.

Herec, který trochu moc prožívá své role... včetně Othella:-)... slabota.

Snímek si zvolil velmi zajímavý námět a opět dokázal, že noir filmy prostě stály na velmi dobrý scénářích. Bohužel snímku se nějak nepodařilo přetavit tu správnou atmosféru v celkově dobrý výsledek. A tak je zde dobrá zápletka, dobré, ale divadelní herecké výkony, a špatná dramatická linka, která potenciál trochu sráží.(02.12.2016)