Bratr Slunce, sestra Luna (1972)

Ústredného talianskeho protagonistu muselo teda i sakramentsky poriadne "osvietiť," keďže sa naprosto zriekol materiálneho spôsobu života [chlapče, určite máš moje veľké sympatie, že si sa vôbec na to kedysi strašne dávno podujal] → reč teraz nie je azda o nikom inom, než práve o rodenom Giovannimu Bernardonemu, neskoršie oveľa známejšieho už pod františkánskym menom:Svätý František z Assisi, „akosi spoľahlivo kráčajúceho v šľapajachJežiša Krista,” pričom taliansky autor v podobe Franca Zeffirelliho, sa následne o tejto "šokujúcej premene," rozhodol vytvoriť nábožensky, resp. životopisne podchytený počin, ako sa vlastne k tomu dopracoval, čiže, čo ho k tomu postupne priviedlo, k čomu mu vskutku dopomohli aj dve vychýrené scenáristky: Suso Cecchi D'Amicová a Lina Wertmüllerová; a síce nehovorím, že v čisto strhujúcom prevedení, no minimálne sekvencia v rámci audiencie u pápežaInocenta III., sa zlatými písmenami zapísala hlboko do môjho podvedomia, tak bola autenticky spracovaná; väčšinou výprava, kostýmy a dobová hudba → náramne kvalitne korešpondovali s atmosférou 13. storočia, čo ako divák i veľmi rád ocením, keď sa režisér snaží o zachytenie realistických reálií; na druhej strane ma zase miestami pomerne dosť častejšie vyrušovalo vkladanie akýchsi „piesňových vsuviek” do dejovej výstavby s niektorými teatrálnymi hereckými prejavmi, medzi ktoré by som napokon asi nezaradil ani ten okolo predstaviteľa Grahama Faulknera, ktorý sa naozaj zaujímavým spôsobom zhostil hlavnej úlohy.•Obsadenie mi bolo v podstate celkom neznámou veličinou, čo som v konkrétnej veci len uvítal, ak aspoň ešte nepočítam i jedného legendárneho herca → s chameleónskym prevteľovaním sa do množstva rôznorodých postáv, ktorý toto dielo na záver úspešne ozvláštnil, pretože z neho vyžarovala neuveriteľná energia s tým, že aj na ňom sa podpísala práca kostýmových návrhárov a maskérov, inými slovami podčiarknuté, že nebyť jeho klasického hlasového zafarbenia, tak by som ho možno ani nespoznal, i keď štandardné črty tváre boli, naopak, viditeľné.•P.S.:Trochu som sa obával, že mi to bude pomaly odsýpať, ale presný opak sa stal pravdou; fanúšikovia historických súvislostí, si môžu kľudne pripočítať i ďalších 20% navyše, lebo daný film má na to stanovené predpoklady; tentoraz sa prikláňam na stranu diváckej obce, ako povedzme k "renomovaným kritikom," ktorí tento titul odstrelili na úroveň hanebných 42%(!), zatiaľ čo diváci vystrelili až na 78% → údaje platné ku 25.10.2024, ktoré sa budú musieť niekedy znovu aktualizovať(?), pritom váš milý recenzent sa nachádza kdesi uprostred, presnejšie by to bolo na stupnici 7/10, aby som bol predsa presnejším, čo sa na danej, filmovej databáze, bohužiaľ, nedá zrealizovať!

Veľmi pekné spracovanie, prišlo mi také rozprávkové , veľmi farebné, romantické a miestami aj trošku naivné, jednoduché ako prostáčik z Assisi. Škoda, že pesničky neboli v taliančine ale v angličtine. Páčila sa mi postava otca, fakt bol skvele zahraný, ešte aj ako radil synovi kde majú Perugiania poschovavane poklady. Pekne bolo ukázané ako zarobil na vojne zo všetkých strán, aj ako to vyzerá v Garbiarskom suteréne.

Romeo a Julie nebo Zkrocení zlé ženy považuji za Zeffirelliho top, nicméně i tenhle obraz svatého Františka z Assisi musím hodnotit maximálním počtem. Zaprvé proto, že se v něm projevuje Zeffirelliho výjimečná obraznost, barevnost, až bych řekla barevná spiritualita nesena interiéry, kostýmy, přírodou a sluncem. Zadruhé pro režisérův um pracovat s exaltovaností postav tak, že jim věříte a necháte se jimi strhnout. A zatřetí, jak jinak, díky hudbě, jež se v tomto snímku proměňuje od nápodoby středověké melodiky do folkrockových balad. Donovan a Riz Ortovani odvedli tak nadstandardní práci, že jsem si některé pasáže pouštěla pořád dokola při práci. Ach, ta píseň Brother Sun, Sister Moon... Zeffirelli je zde oproti dvěma výše uvedeným snímkům lyričtější. Tím jen dokazuje, že umí natočit příběh bez velkých dějových zvratů, příběh plný lásky a úcty ke všemu živému, film plný barvy, slunce a hudby.

Príliš mýtické až koncentrované na mysticizmus, že hlavný hrdina, hoci hovorí aj múdro, pôsobí takmer ako šialenec, čo z pohľadu tej doby i dnešného vlastne aj sedí - veď kto by sa nevysmial človeku, čo dobrovoľne chce žiť v chudobe a vyzýva k tomu aj ostatných. A mal ho hraťAl Pacino, to by vyzeral ešte ako väčší blázon. Prijal by som civilnejšiu, demytologizujúcu verziu.Scéna s nahým odídenímod starého života je však jasným a predpokladaným vrcholom filmu. A potom je ešte každá scéna dobrá, kde sa objavíJudi Bowker, o ktorú sapobili aj titáni.

"Takčovlastnechceš?" "Jabysomchcelbyťlenšťastný.Chcemžiťakovtácinaoblohe."Náboženskej tematike príliš neholdujem, ale k tejto životopisnej dráme ma prilákalo jej vysoké hodnotenie a tiež túžba dozvedieť sa niečo o daných historických reáliách (a jedine v tomto ohľade u mňa film ako tak uspel). Po pozretí si dostatočnej vzorky z filmovej tvorby Franca Zeffirelliho mi to vychádza asi tak, že tento režisér bol skvelý v adaptácii opier, viac než  schopný v adaptácii Shakespeara, ale len nudný rutinér pri životopisných filmoch. Pochváliť by som mohol akurát tak obrazovú stránku filmu (len občas mierne zaváňajúcou gýčom), výprava je veľmi slušná (kulisy, kostýmy), celkové pojatie je ale strašne nezáživné a plné nebotyčnej naivity. Ani herecké výkony nie sú žiadna sláva, dominuje im akási teatrálna rozjarenosť a nezachráni to ani krátke objavenie sa Aleca Guinnessa (pápež Inocent III.) v jednej z najlepších scén filmu (audiencia u pápeža). No a tá krásna princeznička Klára (Judi Bowker) so žiarivo bielymi zubmi a vlasmi ako z reklamy na šampón, je kapitola sama o sebe. Tiež som silne na pochybách, či sa britský folk hodí k talianskemu stredoveku (to si asi presadili britskí producenti)."Kebysavšetcioddalisľubucelibátu,ľudskárasabyvyhynula.Buďplodnýamnožsa.".