Zoufalství (1978)

Sociálna dynamika vedúca k nástupu nacizmu je v Nabokovových románoch z berlínskeho obdobia zväčša prítomná v pozadí. Vzhľadom na produkčný kontext filmu nie je prekvapivé, že v adaptácii je jej venovaná väčšia pozornosť. RWF mierne odsúva do úzadia Nabokovov obľúbený motív dvojníctva a zrkadlenia na úkor svojho vlastného umelecko-politického projektu. Vyššia miera explicitnosti je síce divácky vďačná, no zároveň film vzďaluje od labyrintového charakteru predlohy. Evidentne však ide o vedomé rozhodnutie, nie o neschopnosť transponovať román. Despair bol na Fassbinderove pomery relatívne drahý film a navyše išlo o medzinárodnú koprodukciu. Výsledkom je koncentrovanejšia a menej „punková“ snímka, než je pre Fassbindera zvykom. Nepatrí k jeho vrcholným kúskom, ale stojí za zhliadnutie, ak chcete vidieť Fassbindera v atypickej polohe. (Slabé 4*)

V mnoha rovinách znepokojivý a znepokující film i v naší době. Jednou z nich, která mě nejspíš nejvíce zaujala je vztah Hermana a Lydie. Je toho ovšem mnohem víc; záleží na tom, kam až to chce kdo rozkrývat a jakým směrem. Fassbinder má na čsfd mnoho příznivců, je to pratrné ze zasvěcených komentářů. V poslední době mě stále více zajímá soubor jeho sociálních a politických názorů, které jsou v jeho filmech  vždy hojně zastoupený.

Film je čiastočnou autobiografiou ruského spisovateľa Vladimíra Nabokova, ktorého rodina utiekla z Ruského impéria v roku 1919 do Nemecka. Román Zúfalstvo (Отчаяние) Nabokov začal písať od júla 1932 a toto obdobie bolo pre Nemecko turbulentné. Príbeh sa odohráva najmä v období po rezignácii posledného sociálnodemokratického kancelára (Reichskanzlers) Hermana Müllera, rezignácie, ktorá predstavovala zlom v prevzatí moci národnými socialistami. Prezident Paul von Hindenburg vypísal nové voľby , ktoré viedli k násiliu medzi nacistami a komunistami. Nacistická strana sa dostala do popredia a v roku 1933 prezident vymenoval za ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera. Vzostup nacizmu ukončil aj pokojný život židovského obyvateľstva. Aj Nabakov ma manželku židovku a ich ďalší život v Nemecku sa stal neznesiteľný a tak uteká do Paríža a na začiatku 2. svetovej vojny do USA.
Pre mňa je tento film veľmi znepokojujúci. Zdá sa, že hlavná postava je trochu bláznivá. A politická klíma krajiny nie je o nič lepšia. Vieme, že vojna prichádza a bude desivá. Zdá sa, že ľudia v tomto filme majú divný strach o všetkých týchto hrozných možnostiach hneď za rohom. Pravdepodobne majú pocit, že neexistuje nádej na zastavenie procesu. Zvláštne na filme je, že čo bolo v knihe vtipné tak to sa vo filme úplne vytratilo. A tak vôbec nie je prekvapením, že film je venovaný trom umelcom - Antoninovi Artaudovi (francúzsky básnik zaradený medzi prekliatych básnikov bol duševne chorý, spáchal samovraždu vo veku 52 rokov),Vincentovi Van Goghovi (holandský maliar trpel psychickou chorobou a bol známy tým, že si urezal kus ucha, spáchal samovraždu vo veku 37 rokov) a Unike Zürnovej (nemeckej maliarke, psychický chorá žena, ktorá spáchala samovraždu vo veku 54 rokov). Nakoniec film režíroval Rainer Wernwe Fassbinder, ktorý zomrel na predávkovanie kokainom vo veku 37 rokov.

O Nabokovi se říká, jak je chladný a jeho postavy jen figurky na šachovnici. Tarkovskému kazil poslední filmy přeintelektualizovaný scénárista Antonioniho. Fassbinderovi to tu kazí Stoppard a evropská herecká špička s angličtinou. Výsledek je chvílemi výbušný, ale rozpačitý.

Film se může chlubit výbornou kamerou Michaela Ballhause (který uměl svými nápady upgradovat četné Fassbinderovy nízkorozpočtovky) a Dirkem Bogardem v plném nasazení. Ale za tou vší nákladnou výpravou a užvaněností hlavního hrdiny tak nějak chybí samotný Fassbinder, jakoby ve své první mezinárodní koprodukci rezignoval na nějakou kousavost nebo komentář k tehdejší společnosti a jen solidně odrežíroval řemeslo. Vaše uspokojení tedy bude záviset na tom, zda jste chtěli vidět další svérázný kousek režiséra nebo jen objevit méně známý festivalový kousek ze 70. let.(04.03.2025)