Zlá krev (1986)

Když se vrátím k jiné žánrově atypické směsce ze stejné éry francouzského filmuAť žije života jedné konkrétní scéně s představením tří druhů režisérů (ti, co vypráví příběh / ti, co na příběh kašlou / ti, co se snaží příběh podat jinak), Leos Carax seZlou krvízařadil přesně do té třetí kategorie vedle Lelouche a také Godarda, z jehož stylu tady značně čerpá. Taková zvláštní ztracenost v životě, ve světě, uprostřed níž jakoby náhodou proběhne i romance a gangsterka. Pocitově protahovaným scénám se Caraxův film nevyhne, ale naštěstí si to vynahrazuje velmi osobitým, podmanivě temným vizuálem s futuristickým nádechem a některé tvůrčí nápady s různými detaily, střihy a „kouzly“ před kamerou působí až magicky. Hodně jsem si vychutnal i gangstera v podání Michela Piccoliho a mladičká Julie Delpy mě tu okouzlila svým půvabem. A i když máZlá krevod mainstreamu hodně daleko, vysokému hodnocení se zde vůbec nedivím, protože řada scén už jen s podivným hlavním hrdinou v nočních ulicích (dlouhý běh, karate a souboj s autem, první setkání s tajemnou slečnou na rohu ulice) působí ikonicky, ta parašutistická se skoky padákem v rámci přípravy akce zase až aunteticky dobrodružně a přes pocity zabloudění na mrtvém bodě dokáže tato neotřelá filmová hříčka vygradovat až epicky akčními scénami.[75%]

Dystopický Paríž s nádychom 80. rokov. Carax vytvára jedinečný svet. Ani prítomnosť, ani budúcnosť, existuje niekde medzi. Nemá záujem o komplexné, dôkladné budovanie tohto sveta. Dáva divákovi pár záchytných bodov a potom sa presúva inde. Dej je pomerne jednoduchý. Piccoli a Meyer sú skvelí ako unavení, starí gangstri. V ostrom kontraste s tínedžerskou energiou Lavanta. Binoche a Delpy sú úžasné. Carax vie, ako točiť ženy. Zachytáva ich skoro anjelskú krásu a nevinnosť. Carax sa viac ako o dej stará o svoje vizuálno poetické obsesie, ktoré ožívajú vďaka jeho neoblomnému zameraniu sa na formu a na fyzikalitu. Film má hmatateľnú, textúrovanú kvalitu. Mieša nemú, modernú a postmodernú kinematografiu - nádherná kamera, skvostné osvetlenie. Mieša staré a nové, pričom vytvára niečo jedinečné a pôsobivé. Caraxova poetická vízia je plne realizovaná kombináciou mladistvej, ekstatickej energie spolu so znamenitou, aj keď občas derivatívnou, formou. Efektívny a živelný zážitok.

Používateľ xxmartinxx presne vystihol moje pocity z tohto filmu. Zlá Krv skúma limity filmového stylu a zavádza ich až do takých extrémov, že film sa po čase stáva nestráviteľným a iritujúcim. Inšpirácia Godardom, nemeckým expresionizmom a bohvie čím ešte pôsobí ako jeden veľký bordel pekných záberov, ktorá na povrchu vyzerajú oslnivo no pod povrchom a ako celok totálne nefungujú. Rovnako je to aj so strihom, ktorý miestami pôsobí geniálne a vyžíva sa v tradíciach Francúzskej novej vlne, no v iných momentoch sa snaha zaujať prehupne do iritujúcej sérii strihov, ktoré ma v mnohých momentoch privádzali do šialenstva a nikto so zdravým rozumom by si nepovedal, že môžu fungovať. A to všetko len preto, lebo Carax chcel evidentne vyskúšať natlačiť všetko čo sa dalo do jedného filmu. Neskutočne rozliatené, bez jasného odkazu či témy, vždy len nejaký náznak, ktorý bol neskôr zahodený pre samoúčelné sa vyžívanie vo forme. Godard je ťažko stráviteľný, to vieme. Ale presne ako xxmartinxx napísal, Godard nikdy nepôsobí samoúčelne, nemá potrebu ukazovať aké krásne zábery dokáže vyprodukovať a ani sa nevychvaľuje tým, aký neprístupný je. Z tohto filmu srší samoľúbosť a viem si predstaviť že Carax si pri jeho natáčaní hovoril, aký masterpiece natočil a ako s ním každému vytrie zrak. Sorry jako, nestalo sa. Film, ktorý podraďuje úplne všetko forme no nedokáže to ani skombinovať dostatočne umne na to, aby nepôsobil samoúčelne a iritujúco pre mňa nie je dobrý film. Už dávno som sa pri filme takto nenudil a to som bol pred pár týždňami v kine na Sklenený pokoj.______________Viem si predstaviť, že kolegovia z FAV budú filmom našený a sám nemôžem filmu uprieť, že v istých momentoch pôsobí fakt geniálne. Koniec má úžasné tempo, niektoré zábery ako napríklad na začiatku pri ceste s autom po dialnici, alebo scéna v ktorej Alex tancuje vyzerajú ako maľby privedené k životu. Scéna so skokom z lietadla je perfektná a zábavná svojim zvláštnym spôsobom, rovnako tak aj "penová vojna" Alexa s Annou....a to nehovorím o kontraste medzi Alexovým vzhľadom a jeho jemnou, umeleckou dušou, ktorý ako pozerám veľa ľuďom stačil k tomu, aby filmu napálili plný počet____________Je mi to ľúto no. Aj napriek tomu, že na filme je veľa štýlisticky perfektne zvládnutých scén, nedokážem sa preniesť cez jeho samoľúbosť a až iritujúcu snahu poriadiť sa plne forme a jej limitom. Ale aspoň sa mi vďaka tomu potvrdilo, že tie najlepšie filmy, tie, ktoré ľudia milujú a rozprávajú o nich aj desiatky rokov po ich vzniku sú filmy, ktoré dokážu vytvoriť symbiózu medzi obsahom a formou, bez prílišného dôrazu na jedno či druhé (can't change my mind)

Tak na francouzský film zas chvíli nebudu mít náladu. Prvních 45 minut bylo jako věčnost! A to fakt nejsem z těch lidí, kteří neustále potřebují nějakou akci. Ale tohle bylo moc. Pokus o umění (asi?), ale přitom čirá demence. Týpek nesympatickej, chová se jak magor, ale oni vůbec všichni se tam chovají jako chovanci ústavu pro duševně chorý. Nezachránila to ani Modern love od Bowieho (to jsem uvažovala o jedné hvězdičce, protože ta scéna má k umění asi nejblíž). Jedna hodina padesát dva minut, za kterou jsem si asi pětatřicetkrát řekla "bože, to je ale ptákovina".

Skvělý film, který možná příliš neohromí po dějové stránce, ale i tak je zdejší love story skutečně decentní, nijak přeplácané a ani ta gangsterská část se přes množství stereotypů a slabší zápletku úplně neztratí. Hlavním lákadlem jsou ale herecké výkony a hlavně ty krásné hravé scény, které jsou doslova nabyty energii při skvělé práci s kamerou, jež umně střídá statické záběry jednotlivých detailů s dynamickým, kapku zběsilým snímáním značícím věčný pohyb.