Vtáčkovia, siroty a blázni (1969)

Na to, aby si človek užil filmyJuraja Jakubiska, musí byť buď Jurajom Jakubiskom, alebo skutočným milovníkom náročných metaforických podobenstiev.Vtáčkovia, siroty a blázniz roku 1969, ktoré vznikli v československo-francúzskej koprodukcii, nezostávajú ostatnej tvorbe režiséra nič dlžní. Typická jakubiskovina je akýmsi pokriveným milostným trojuholníkom, stavajúcom nielen na abstraktných obrazoch, ale predovšetkým na ešte abstraktnejšom príbehu, plnom poeticko-metaforických myšlienok v podaní preafektovanej nesympatickej trojiceMagda Vášáryová,Philippe AvronaJiří Sýkora. Jakubisko z tematického hľadiska mieša "piate cez deviate", čoho výsledkom je nesúrodý, obsahovo neatraktívny mix, snažiaci sa neraz pôsobiť ako výrazne filozofický či kontemplatívny. Z veľkej filozofie je ale vo výsledku skôr filozofovanie o nesmrteľnosti chrústa, aj keď treba uznať, že - minimálne čo sa myšlienok týka - je film o čosi zaujímavejší, ako iné podobne ladené Jakubiskove diela. O diváckej satisfakcii ale v žiadnom prípade nemôže byť reč. Rovnako zúfalý ako pohľad na fantazmagoricko-psychotické eskapády postáv, je aj pohľad na zhumpľované bratislavské podhradie šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Navyše, v jednej zo scén v pozadí vidieť aj niekdajšiu neologickú synagógu na Rybnom námestí, ktorú neskôr bezcitne zbúrali boľševické svine.Vtáčkovia, siroty a bláznisú typickým Jakubiskom, ktorý zbytočným špekulovaním a prekombinovanosťou (obsahovou aj obrazovou) nivočí inak možno v praxi použiteľný námet. Divácky zážitok minimálny, ale ak je človek oboznámený s tvorbou slovenského režiséra, tak ho výsledok ani veľmi neprekvapuje.

Baladický jakubiskov film o láske a žiarlivosti. Jakubisko s poetikou sebe vlastnou rozpráva príbeh priateľov, ktorí žijú slobodne a teda bláznivo, lebo len blázni môžu byť slobodní. Láska však prináša do ich životov zásadnú zmenu, ktorá sa však nezlučuje s ich životnou filozofiou a musí nevyhnutne skončiť tragicky.

Vtáčkovia, siroty a bláznije velice osobitým podobenstvímJuraje Jakubiska(velké F), jež je tragikomickým mozaikovitým příběhem odehrávající se v blíže nespecifikovaném bezčasí, a sledující skupinku tří samotářů - Jorika (JiříSýkora),Andreje(Philippe Avron)a židovskou dívku Martu(tehdy jen devatenáctiletá Magda Vášáryová)- kteří si svou osamocenost a averzi vůči bezútěšnosti okolního světa kompenzují bláznivou hrou s neméně bizarními pravidly. Snímek tak na pomezí tohoto dětinského vzdoru, specifické poetiky a kolotoče bláznivých scén umně spojuje mnoho zdánlivě protichůdných kontrastů – reálno se surreálnem, imaginaci s nepříjemným naturelem skutečného světa, naději s beznadějí, či otázku života a smrti. Díky čemuž slouží nejenom jako jakási demýtizace naivity a optimismu[prostřednictvím motivu naivity a optimismu], ale i jistý apel vůči slepé závilosti na idealismu. Inu, nihilismus nade vše....

Budem vám rozprávať, ako je potrebné a zároveň márne hľadať záchranu pred životom, ktorý nepozná lásku k nenávisti, bláznivosť bez skutočného šialenstva, šťastie bez smútku a smrť bez všednosti... Tento príbeh sa skončí tragicky, ale to by vám nemalo brániť v smiechu, pretože aj hrdinovia tohto filmu sa smejú do poslednej chvíle.---Tento snímok vo vás môže zanechať všetky možné pocity, smútok, strach, radosť, beznádej. Snový svet, ktorý námJakubiskoponúka treba brať s nadhľadom, keď v ňom budete hľadať zmysel a budete sa snažiť všetko usporiadať s výsledkom nebudete spokojný. Nie je to film pre dnešné publikum, ktoré dostáva priamočiari príbeh bez štipky zamyslenia. Jakubisko bohato využíva štylizáciu, absurdnosť a obrazotvornosť. Môžeme tu nájsť aj politickú iróniu (postava Marty) ale aj sebairóniu samotného režiséra, ktorý sa vysmieva sám sebe napr. slovamiFotograf! Umelec! Intelektuál! (blázon).Farebnosť toho vyjadruje tiež pomerne dosť napr. hrôzy vojny točené pomocou modrej kamery. Vo filme môžeme nájsť absurdnosť skrz farbu, konkrétne modro-šedú. Yorickove slová do telefónu:Boh nám daroval lásku, aby očistila s nami aj tých, čo nenávidia. Škoda že k vám hovorí, iba podvodník, ktorý práve - serie, (Yorick si potom sadne a za pomoci telefónnej šnúry spláchne záchod). Nie je to prvý krát čo som sa mohol stretnúť s farebnosťou kamery, toto vyžíval aj Tarkovsky a neskôr aj Kieslowski, ktorý tomu venoval celú trilógiu. Tento film mi však pripomenul Jakubiskov neskorší filmový počin a toSedím na konári a je mi dobre, ktorý rovnako pracuje s absurdnosťou a politickou satirou, rovnako sa vytvoril začarovaný kruh dvoch mužov, ktorým naruší život prítomnosť ženy. Ku koncu by som povedal že filmVtáčkovia, siroty a bláznipatrí medzi slovenské filmové klenoty, svojou inakosťou85%

A buďme jako děti, věčně nevinné, bezstarostné a bezchybné, nerozumějící složitosti světa, protože civilizace z nás dělá jenom monstra... Ale jako dobře, když pominu krátkozrakost a naivitu té myšlenky (kterou nemám náladu tady rozpitvávat, protože to dělám u každého filmu se stejným vyzněním) a budu to brát jen jako anarchistické pojetí carpe diem, tak se to celkem dá akceptovat. I s přihlédnutím na dobu vzniknu, kdy se toužilo po svobodě a Jakubisko toužil očividně po té absolutní, která nikde nemůže fungovat a kdyby se jí všichni řídili, civilizace se úplně rozpadne, ale budiž, už jsem psal, že tady to aspoň částečně dokážu pochopit. Stopáž to má dost příjemnou, ale popravdě mě ty Jakubiskovy surreální výjevy opět přišly dost kreativní, ale bavily mě jen někdy a místy jsem se u toho spíš nudil. Navíc jak to celou dobu sází na tu naprostou volnost, tak se to hodně dlouhou dobu nikam neposouvá a aby mě bavily jenom ty výjevy, na to to nebylo dostatečně... no prostě poutavé. Ale nakonec jsem z toho celkem spokojený, obával jsem se něčeho strašně samoúčelného ve stylu Sedmikrásek, ale tohle naštěstí chtělo něco říct a dokonce to i někam vedlo... Silné 3*