Dovidenia v pekle, priatelia (1970)

Esenciální jakubiskovská féerie. Nepřebývá nic, nechybí nic. I ta moderní dotáčka je naprosto organická vzhledem k totálnímu alegorickému chaosu. Produkční peripetie jsou samozřejmě zajímavější, než výsledný film sám, což se týká naprosté většiny trezorových filmů; ale jsem ráda, že se Jakubisko mohl k materiálu vrátit a dokončit ho podle vlastních představ. Jediné, co nefungovalo tehdy a nefunguje ani zpětně, je obsazení Oliny Schoberové jako plodné samice, to je naprostý no comment.

Bizár i na Jakubiska, film má naprosto rozmlženou strukturu (nerozlišitelné přechody z bdělého stavu do snu a naopak), ale i tak se dá - myslím - snadno identifikovat jeho poselství spočívající v chvále bláznovství a kritice mesianismu (jenž vždy ústí do područenství těch, kteří se ho rozhodnou následovat) - téma je mi to sice blízké, ale zpracování mi tolik nesedlo, jako celek mi to přišlo příliš formalistické, resp. uzavřené samo do sebe. Nicméně pánské publikum by mohlo potěšit, že se ve filmu objevuje polonahá Olga Schoberová. 60 %

Vůbec se nedivím, že mu to soudruzi zatrhli. Jakubisko si sem velkoryse nacpal každou myšlenku a každý nápad, a není vůbec jednoduché, ale ani nutné, všechny symboly dešifrovat. Dotáčené části jsou ve filmu znát, jsou doslovnější a ani výtvarně neokouzlují tak, jako ty původní, provokativní a drsnou poetikou okořeněné pasáže.

Jakubiskov jasný rukopis vidieť na obrazoch i dialógoch. Príbeh fiktívnej nekonvenčnej rodiny, ktorá sa bráni vplyvu bosoriek/ideológii "staviame archu pre vašu spásu". Snové obrazy plné karikatúr a nemravnosti sú striedané čriepkami odkazov na náboženstvo, vieru. Nečudo že film bol zakázaný, lebo náznaky kritiky komunistickej ideológie boli do očí bijúce. Z všetky "Nejaký červený somár nám nebude brániť v ceste k spravodlivosti" a záverečná scéna so somármi s obrazmi Stalina a Brežneva. 70%

Z filmuJuraja Jakubiska, ktorého dokončenie trvalo dvadsať rokov, je jasne čitateľné, že odkazuje na socialistické zriadenie v Československu, ako aj na udalosti novembra 1989, teda Nežnej revolúcie, ktoré stavia proti sebe. To je zároveň však to jediné, čo sa dá z tohto Jakubiskovho diela vyčítať. Príbeh je totiž realizovaný formou prazvláštneho podobenstva s množstvom najrôznejších navzájom sa prelínajúcich motívov, ktoré v jednotlivých scénach tvoria často až nezmyselne pôsobiaci paškvil. A to nielen po obsahovej stránke, pretože film trpí aj po stránke technickej. Predovšetkým na jeho začiatku sú výrazne citeľné chaotická kamera a strih. Scény sa rýchlo a nezmyselne menia, čo vedie k tomu, že divák takmer nemá šancu zorientovať sa a uvedomiť si, čo sa vlastne príbeh snaží povedať. Napriek tomu, že neskôr sa kamera aj strih viac-menej "upokoja", príbeh väčší zmysel nedáva. Režisér jakubisko tu spája zdanlivý výsmech socialistickému zriadeniu s cirkevnými motívmi, ktoré sú reflektované prostredníctvom zvláštnych obrazov a skrz ešte zvláštnejšie postavy a dialógy. Keď už je reč o dialógoch - keďže vo filme vystupujú aj talianski herci, bola finálna verzia predabovaná do slovenčiny. A výsledok? Absolútne otrasný. Zlá synchronizácia ešte viac znižuje už tak dosť nízku kvalitu celej snímky. Miestami až do takmer nepozerateľnej podoby.Dovidenia v pekle, priateliaje výrazným zosobnením filmového pekla s tradičným Jakubiskovým rukopisom. Technicky zle zvládnutý a obsahovo zle a bizarne podaný film prakticky nemá divákovi čo ponúknuť. V náznakoch síce sú citeľné snahy toho, čo chce snímka povedať, ale v konečnom dôsledku sa aj tie strácajú v množstve čudesných obrazov. Jedinou svetlou stránkou tejto - našťastie - relatívne krátkej snímky je pôvabnáOlga Schoberová. Pre nikoho iné a nič ďalšie sa tento film neoplatí pozerať.