Studené podnebie (1974)

Tých, čo radi vedú reči o tom, ako sa dnes rýchlo žije a nič sa nestíha, môže tento polstoročia starý film zaskočiť. Hrdinka Žofka sa tu totiž v svojich deväťnástich rokoch stihne vydať, priviesť na svet dieťa, aj sa hodiť pod vlak. Po tejto nešťastnej udalosti prichádza na lazy jej bývalý učiteľ Pántik a rozhovormi s pozostalými aj svedkami hrozného činu skoro detektívnym spôsobom pozvoľna odkrýva kopaničiarsku tragédiu s podielom rodiny aj dedinskej komunity. Pomaly plynúci film s jesennou zamračenou atmosférou podfarbenou Stračinovou hudbou a solídnymi hereckými výkonmi za štyroch baranov v autobuse.

Lyrické retrospektívne pátranie s výbornou hudbou a obsadením, to ma aj pri pomalom tempe pritlačilo do sedačky. Ako zlomyseľné reči môžu zabíjať, to nie je len dávna minulosť. Július Pántik vyšetruje takmer ako Columbo, pričom vôbec nejde o vraha alebo motiv, iba o očistenie povesti. POZOR na tunajší obsah, celý je od prvej vety spoilerom.
––––Pokazila si si život, Žofka moja. Pokazila. Smrťou si ho pokazila. –––– Najhoršie je, keď rodič prežije svoje dieťa. Opak všekých opakov.

Pri nahodnom sledovani tohto mne doteraz neznameho filmu na slovenskej dvojke sa mi opat potvrdilo, aky vynimocny reziser bol Stefan Uher. Kazdy zaber je hlboky a plny vyznamu, zabery sa nikam neponahlaju, priroda, tvare ludi, slova, vsetko je presne, nic nie je navyse a vsetko sleduje iba jeden ciel. Tragicky pribeh je prerozpravany s pietou a uctou k zivotu. Podobne pocity mam pri sledovani Tarkovskeho filmov.

Tak ako je oficiálny text distribútora v obsahu rýdzo slovenský, ľúbozvučný a čistý, taký je i film samotný (hoc extrémne smutný). "..ospalý letný deň, vo vzduchu visí dážď, nevädze belasé, očami dieťaťa stále sa dívam na ňu aj po čase.." Herecky presné a nepreexponované (čo oceňujem najviac). Námet i scenár sú z pera Petra Jaroša, autora (nielen) Tisícročnej včely.

Veľmi zaujímavé spojenie detektívnej zápletky a poetiky slovenského vidieku. Skúmajúci priepasť ľudskej krivdy a svedomia. Vizuálne ovplyvnený okom významného režiséra, ktorý sa celkom úspešne vyhýba dojmu "televíznosti" jeho diela. Balada všedného života.