Kosenie jastrabej lúky (1981)

Kosenie jastrabej lúkyje svojským filmom. Dielo režiséraŠtefana Uhraz roku 1981 je samo o sebe príbehovo nevýrazné, a to napriek tomu, že myšlienkou o dôležitosti rodiny a medziľudských vzťahoch má minimálne "na papieri" čo povedať. Je škoda, že v praxi to divák necíti, aj keď snímka dokáže aspoň čiastočne zaujať inými prvkami. Najväčšmi potom hereckým obsadením, ktorému dominujeJozef Kronerv hlavnej úlohe starnúceho otca rodiny. Zaujať vo svojich rolách ale takisto dokážu najmä ženské protagonistky (Sylvia Turbová,Milka ZimkováaLjuba Krbová). V dialógoch (nielen) medzi nimi vidieť (alebo skôr počuť), že scenárSlavomíra Rosenberganie je vôbec na zahodenie, ale ako komplexný počin z nejakého dôvodu jednoducho nedokáže človeka presvedčiť. Vo filme sa "kecá" (neraz múdro, zaujímavo aj vtipne), kosí a do toho sa hašteria ženy. Taký obyčajne stvárnený obyčajný život na lazoch, pri ktorom by divák aj chcel, aby na neho Uhrovo dielo príbehovo urobilo dojem. Ale, bohužiaľ, nerobí. Tak okrem hercov musí pozitíva hľadať inde, napríklad v obstojnej výprave kdesi v lone slovenskej prírody.Kosenie jastrabej lúkyje, ako sme uviedli už skôr, svojským filmom. Napriek tomu, že prakticky celý čas pôsobí na diváka plocho a nevýrazne, ukazuje sa, že to s ním v konečnom dôsledku nie je až také zlé. Snímka Štefana Uhra ponúka viaceré pozitíva, je ale škoda, že k nim nemožno pripočítať aj príbeh.

"Dobrý kosec, len sa príliš hrbí..." Aj preto zo seba spravil v meste otroka bohatších, vďaka čomu síce má peniaze, pekné auto, ale aj problémy so srdcom. Uhroví dedinskí hrdinovia sú prekliaty dedinou, ktorá v nich zostáva a začleniť sa do mestského života je pre nich nemožné. Slováci sú už raz takí. Holubičí sluhovia. Kosenie Jastrabej lúky je krásnym a nadčasovým zrkadlom Slovákov, hoc sa jedná o silno normalizačný film zbavený spoločenskej kritiky a viac sa zameriavajúci na drobnokresbu osobných príbehov hrdinov filmu. Náš stredobod vesmíru, z ktorého sa dívame na svet je silno ovplyvnený zažitými spôsobmi, ktoré aj v Uhrovom filme figurujú skôr v kritickej ako oslavnej rovine. Úžasná práca s humorom, ktorým sa stiera pátos a tragédia otvára ruky každému divákovi, ktorý je schopný sa stotožniť a zasmiať nad vlastnou hlúposťou. Nie každému môže byť sploštený pohľad na postavy po chuti, pre mňa bol však nenásilným kukátkom, ktorý otváral dvere vlastnej interpretácii a dotváraniu si vlastných záverov. Budú kosiť aj o rok? Možno o rok o dva ešte áno, ale dnes už je Jastrabia lúka pravdepodobne zarastená a bohomzabudnutá.

Ano, takoveto filmy se natacely, byly v oblibe. V podstate jde o setkani rodiny, na kterem nam tvurci pomoci jednotlivych charakteru predstavuji problemy (nejen) soucasneho cloveka. Me to ale nebavilo. Ne, ze by tam bylo neco spatne, ale proto, ze tam nebylo nic, co bych uz nevidel jinde a nebo udelane lepe... Pozitivnim tak zustava asi jen obsazeni. A nejvice mi bylo lito Sylvie Turbove, jako pohledne manzelky alkoholika a budizknicemy, pseudointelektuala Jelinka.

Bože můj, o čem to vlastně mělo být? Nejdu z davem, podíval jsme se na do nebe vynášená slovenský film a musím konstatovat, že to bylo nějak tak typicky...slovenské. A to i přes import českých "herců", kdy se ukázalo, jak je Rudla Jelínek trapný herec, i když neztvárňuje hrdinného hradce v Zemanovi. Sledování tohoto filmu hodnotím jako naprostou ztrátu času.

Nadmíru lidská sonda do jedné rodinné sešlosti u starých rodičů na slovenském venkově. Zdánlivě vcelku o nic nejde, ale právě svým civilním pojetím a rozehráním vzájemných vztahů, rozdílných povah a charakterů, jejich slabostí i předností a současně i stmelující rodinné pospolitosti, kdy je třeba si v těch nejdůležitějších věcech navzájem v složitých chvílích pomoci, má film svůj půvab i nenápadnou hloubku. Nechybí ani určitý humorný nadhled, který dodává snímku příjemnou lehkost. Otevřený konec nechává na divákových představách, jak se asi dál budou vyvíjet partnerské vztahy apod. Trochu z toho na mě dýchla i jistá nostalgie - jakoby se dnes už podobná zemitost kamsi vytratila a lidé byli už mnohem víc orientovaní na svůj vlastní svět, který se už tolik neprolíná se světy těch ostatních kolem.