Organ (1964)

Po formálnej stránke ťažko niečo vytknúť. Kamera, hudba, herecké výkony spĺňajú svetové kritériá. Kostýmy sú autentické. Žandárske uniformy z čias Slovenského štátu vyzerajú presne ako tá, ktorú má oblečenú môj dedo na svadobnej fotke. Duch doby takisto zachytený skvele. Len akosi koherentnosť celého toho príbehu pokrivkáva, jednotlivé časti sa akosi nedokážu dať dokopy. Príčinnosť a logika čiastkových udalostí z môjho pohľadu takmer žiadna. Oceniť treba hlavne atmosféru, umeleckú a výpovednú hodnotu.

Ano, má to skvělou kameru, i námět bych tak nějak strávil. Jenže dlouhé a blbé dialogy o ničem, to strávit nedovedu. To je problém Slovenské kinematografie. Hrdina přijde na scénu, zamyslí se, pak roztahuje ruce, či objímá sloup. U toho žvaní blbosti, které nejsou vždy související s příběhem, je-li příběh vůbec. Proč toto nedělala Chytilová v dobách nejlepších filmů?

"Chcete si štrngnúť?" "To nie je slivovica..."Poľský utečenec ukrývajúci sa v slovenskom kláštore hrá v hnusných časoch na organe krásnu povznášajúcu hudbu, no odmieta veriť v povznesenie ľudstva jej prostredníctvom. Lokálny organista/arizátor závidí, renovuje dom po obeti tragédie, schováva židov a vydáva dcéru za miestneho gardistu. Dcéra je permanentne v kostole, modlí sa, počúva  a do svadby sa jej príliš nechce. Potom tu máme predstaveného rádu, silové zložky, smrteľnú nehodu s vedľajším pozitívnym efektom, spustenie obecného rozhlasu a potulujúceho sa psa. Obrazovo a zvukovo je to skvostné, príbehovo trochu zamotané a o tom, že by som postrehol a dešifroval všetky hlboké metafory a posolstvá si ani nerobím nádej. Herecky sú tu väčšinou neznáme tváre, pre niektorých to bola jediná filmová skúsenosť plus v dobovom účese a s hustým obočím skoro nespoznateľná Maciuchová s nulovým prízvukom. Silná atmosféra, nečiernobiele postavy, viera a duchovenstvo na dobu vzniku výnimočne stopercentne nedémonizované, ale obávam sa, že na môj vkus je to až príliš umelecké. Tri míny proti nepriateľom, nie na civilov.

Štefan Uher vtlačil v tomto filme príbehu mladého poľského zbeha vydávajúceho sa počas vojny za mnícha v miestnom kláštore punc novej slovenskej vlny. Ponúka panoptikum figúrok malého mesta a obraz slovenskej spoločnosti počas Slovenského štátu. Akcie si tu veľa neužijeme, takže celá váha filmu stojí na dialógoch a atmosfére vytvorenej hudbou a obrazom. Tú sa darí budovať veľmi dobre hoci jej v tom herci veľmi nepomáhajú, lebo spektrum emócií, ktoré sa im darí vyjadriť je veľmi obmedzené. Dialógy však zvládajú. 70%

"Nikdy bychom neměli budovat na tom, co o druhém víme…mohlo by nás to spíše rozdělit než spojit. Hlavně když je to jen domněnka"Tahle určitě silná myšlenka je snad to jediné, co jsem si z celého filmu odnesl. Tedy pokud jde o pochopení jeho smyslu. Jinak v přesně v duchu názvu filmu si jeho divák může užít spoustu krásné varhanní (Bachovy) hudby a dívat se přitom na hezké záběry interiérů gotické sakrální architektury. Dívat se lze i na mladinkou Haničku Macuichovou, jejíž postavě jsem ale jinak moc nerozuměl (stejně jako ze scénáristického hlediska nechápu, proč na konci musela tato postava dopadnout tak, jak dopadla). To se dá ale v zásadě říct o celém filmu, Podle mě je extrémně divácky nepřístupný, a to mi myslím, že jsem docela náročný divák a snesu ledasco.