Keby som mal pušku (1971)

Překvapivě příjemný snímek1)  se sice pohybuje v dobou a poměry daném ideologickém rámci, ale činí tak s jiskrou a šarmem._____
2)  Výbornému castingu dominovali ze školních konkursů vzešlí neherci 13letý Marián Bernát (Vlado), Jozef Gráf (Viktor, nejbližší Vladův parťák) a Daniel Lapuník (Badžo). Jozef a Daniel jsou ze stejného ročníku ZDŠ, přičemž Lapuník (chybně uváděn i jako Lapúnik) pocházel přímo z obce Popradno, kde se film natáčel. Badžova otce hrál Ján Kroner starší, strýc Jana Kronera. Pro Jozefa Gráfa i Daniela Lapuníka zůstaly tyto role jedinou filmovou zkušeností v životě. Režisér jim scénář nedával memorovat slovo od slova, ale nechal je na place přirozeně mluvit a jednat jako běžné venkovské kluky._____
3)  Dětské dospívání je ve filmu ozvláštněno vesnickou atmosférou, prvními sexuálními zkušenostmi, katolickou církví, Slovenským štátem, SNP, partizány a bojem s německými okupanty. To vše se snoubí v decentní kultivované pospolitosti, do níž očividně nastupující normalizace příliš nezasáhla. Milý film, milý...

Slováci se popasovávají s historií Slovenského štátu stylem, že všichni byli proti, jen pár nácků to chtělo. Třeba to tak opravdu bylo. Kvalitní výkon slovenského Krause. Slovenský dvojník Jana Krause je ještě daleko odvážnější než český drsňák. Vlastnoručně si provádí obřízku. Ale z naprosto pochybného důvodu: pro nožík. Mudrování dětí u ohýnku: „Židy není třeba litovat.“ „Proč?“ „Protože jsou Židé.“ „Kdyby jen to. Na svátky pijí krev dětí.“ „Podřežou křesťanské dítě, krev nalijí do kalicha a pak pijí.“ „Židé dělají jiné věci.“ „Co?“ „Obřezávají se.“ „Co? Nosy?“ „Ty si taký sprostý, ako daleko vidíš.“ / „Zůstalo nám jen vánoční posvěcené víno.“

Filmy s tematikou druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania boli v časoch socialistického Československa žiadaným umeleckým artiklom. Minimálne z popudu na najvyšších straníckych miestach. Jedným z veľkého množstva takýchto filmov je aj snímka režiséraŠtefana Uheraz roku 1971 podľa predlohy spisovateľaMilana Ferka, ktorej hlavnými hrdinami sú dospievajúci chlapci z neurčitej dediny. Snímka si neraz v odľahčenom duchu všíma dramatické vojnové udalosti z dediny a jej okolia chlapčenskými očami, ktoré mnohé ešte nechápu, ale postupne sa učia. Režisér Uher divákovi prináša tak trochu iný, ale zároveň typický film o dospievaní. Jeho príbehová stránka v sebe veľmi dobre spája dramatickú vážnosť doby, v ktorej sa odohráva, spolu s nevinnosťou dospievania hlavných protagonistov. Dej snímky je mozaikou obdobia pred, počas a po Slovenskom národnom povstaní, pričom sa skladá z rôznych obrazov a situácií, v ktorých sa postavy (nielen) mladých chlapcov ocitajú. Výraznou črtou filmu nie je iba jeho príbeh, ale takisto postavy v ňom. Prím v ňom hrajú detskí herci, ktorí - do istej miery možno až prekvapivo - podávajú kvalitné výkony. Rovnako dobre im sekundujú ich starší a skúsenejší kolegovia.Keby som mal puškupríjemne prekvapuje. A to v podstate po všetkých stránkach. S "tisíckrát" zrecyklovaným zasadením do obdobia druhej svetovej vojny pracuje snímka viac než obstojne, prinášajúc pútavo podaný príbeh o zdanlivo ľahkom bytí dospievajúcich chlapcov v neľahkých časoch. Plusom takisto je, že film Štefana Uhera nie je (minimálne nie okato) poplatný dobe svojho vzniku. Aj keď osloboditelia, samozrejme, na konci byť musia... Vojnová dráma s humornými prvkami zaujme tiež svojím výpravným zasadením a rôznorodosťou postáv, ktoré sa v nej objavujú.

Obraz detstva na slovenskej dedine počas vojny. Vystatovanie a prekáračky medzi chlapcami Vladom a Viktorom sprevádzajú kujónstva a všakovaké chlapčenské pestvá, ktoré ponúkajú pohľad nie len do zvykov a predsudkov vo vzťahoch medzi ľuďmi ale aj do sexuálneho prebúdzania a prvej lásky. Produkcia aj herci splnili svoje úlohy veľmi dobre. Nevytvorili síce nervydrásajúcu napínavú atmosféru ale k odľahčenému detskému pohľadu sa možno voľná atmosféra hodí viac. Vrcholom je scéna zastrelenia nemeckého veliteľa natočená v Manínskej tiesňave. 70%

„Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ – „My chleba nemáme“.Adaptácia románu Milana Ferka, pričom autor literárnej predlohy aj napísal scenár. Poetický film, na ktorom je zvláštne, že sa staneme svedkami ukážkových beštialít, s ktorými sa spájala nielen druhá svetová vojna (popravy Židov, smrteľné nebezpečenstvo hroziace tzv. „Bielym Židom“, každodenná prítomnosť nepriateľských nacistických vojsk zasahujúcich do bežného života miestnych obyvateľov), ale tiež prvá polovica 20. storočia na slovenskom vidieku (ťažká robota, úmrtia detí, chudoba), ale keďže ich sledujeme z pohľadu nevinného chlapca, ktorý sa ešte len začína opatrne sexuálne prebúdzať, všetko pôsobí nevinne, ba až milo, pôvabne a dokonca bezstarostne. Čo je extrémny kontrast voči zlu, smútku, tragédiám. Súčasťou deja sú i chlapcove predstavy. Tvorcovia skvele vystihli nielen charakter národa ako takého, ale i jednotlivcov: nachádzajú sa tu ľudia, ktorí pre dobro nemajú problém obetovať svoj vlastný život, ako i kolaboranti a „praví Slováci“, ktorí v sekunde udajú suseda za pomoc partizánom a spokojne sa smejú, keď ho náckovia vezú na splynovanie. Osobne oceňujem zaznamenanie rôznych „folk“ vecí, tradície, zvyky, povery atď., ktoré na slovenskom vidieku ešte na začiatku 2O. storočia boli absolútne bežné (počarovanie, zlý duch, hady kradnúce kravám mlieko). Postavy ma každopádne nebavili, azda až na invalidného otca, u ktorého som si neustále vravel „je to Jozef Kroner, nie je to Jozef Kroner“ a nakoniec som zistil, že je to brat Jozefa Kronera Ludvík. Detské postavy ma však nebavili, vlastne ani zvyšné dospelé. Scenáru chýbala celistvosť, skôr to boli epizódne poviedky, než klasický príbeh. To by až tak nevadilo, ale mnohé „epizódy“ ma skrátka nebavili. A koniec bol taký... nijaký. Scénu s predkožkou nekomentujem; to režíroval Will Ferrell?