Správce Sanšo (1954)

Posledný akt je excelentný. To, čo sa udeje predtým, je viac kvalitatívne nerovnomerné. Hlavne stred filmu mi prišiel ťažkopádny, niektoré rozhodnutia postáv unáhlené a ťažko pochopiteľné. Celkovo ide o skvelo natočený film s nádhernými kompozíciami a jemne kĺzajúcou sa kamerou. Zaujímavé je, že tri najpôsobivejšie scény sa všetky točia okolo vody. V jednej z nich je skutočne oku lahodiace použitie elipsy, vďaka čomu je sekvencia dôstojnejšia a taktnejšia. Vo všeobecnosti, napriek veľmi biednym podmienkam, v akých sa postavy nachádzajú, Mizoguchi vždy udržuje určitú úroveň dôstojnosti a elegancie, a to aj v tých najmizernejších momentoch.

OKontrolóroviSanšoovi, je priam úplne najideálnejšie si dopredu vôbec nič podstatné nezisťovať, maximálne snáď len to, kto ho vlastne zrežíroval, ďalej, v podstate, ktorí herci si v ňom zahrali, alebo poprípade, aký kameraman je pod ním podpísaný...? Či dokonca ešte, o čom by mal zhruba pojednávať? • V poriadku, nakrútil ho teda renomovaný režisér Kendži Mizoguči (zrejme druhý najznámejší/najvýznamnejší režisér hneď po Akirovi Kurosawovi, alebo až, povedzme tretí v poradí, po Jasudžiróovi Ozuovi?, skrátka, ale všetci traja jednoznačne patria k „režisérskym kráľom”, priamo pochádzajúcich z krajiny vychádzajúceho slnka), pričom si začínam pomaličky uvedomovať predovšetkým to, že je mi proste tento číri "autorizmus" z tvorcovej strany, čoraz sympatickejším a bližším, až by som normálne povedal, že je takmer na rovnakej úrovni môjho najobľúbenejšieho japonského režiséra, i keď ich celková práca, nie je zakaždým identická, Mizoguči skôr preferuje - silné, ženské charaktery/(anti)hrdinky, pritom zrovna v tomto prípade, podľa mňa, tomu tak tentoraz, stopercentne nebolo! • I keď práve vďaka obsadeniu spoľahlivej Kinujo Tanakaovej, by tomu tak najskôr malo byť, no či aj nakoniec bude, túto odpoveď predsa trochu zamlčím, aby som tým dosiahol väčšie napätie pre nasledujúcich divákov, ktorým, vskutku, toto - majstrovské a strhujúce dielo, veruže, vrelo odporúčam! Totižto, okrem tejto dvornej herečky, sú k dispozícii i ďalší, vynikajúci herci, ktorí ju môžu miestami kľudne zastúpiť, ak by náhodou nebola zrovna po ruke, t.j. pred touto kryštalicky čiernobielou kamerou Kazuoa Miyagawu. • Áno, tým sa následne a konečne dostávam i ku Jošiakimu Hanajagimu & Kjóko Kagawaovej, ktorí dostanú svoj potrebný, herecký priestor, v ktorom sa dokážu nielen bravúrnym štýlom pohybovať, ale zároveň ho tiež vedia i patrične ovládať. • A napokon, aby som teraz zbytočne priveľa "nespoileroval", tak trošku načrtnem formu, spočívajúcu v tom, že sa neustále vyvíjala, zlepšovala a zdokonaľovala, jednoducho povedané, stále ma mala čím osloviť, pritom, zase, čo sa týkalo toho celkového obsahu, o tom by som nechcel prezradiť ani tú „najmenšiu indíciu”, vari iba to, že sa zaoberala dobovým otroctvom, kedy režisér pomocou filmovej optiky, navštívil hodne dávne obdobie, ktoré by si asi každý netrúfol zobraziť - v presne takejto unikátnej podobe, na akú som možno nebol ihneď pripravený. • Čoskoro som sa s ňou našťastie rýchlo stotožnil, vrátane všetkých účinkujúcich, a taktiež i titulnej postavy, a k tomu aj zaujímavého diania, ktoré pôsobí až prekombinovaným spôsobom, ale na základe všetkých týchto (z)dramatizovaných udalostí, sa tomu ani nedalo akosi príliš extra čudovať, len to akceptovať, naplno sa tomu celý odovzdať, a rovnako sa kochať neuveriteľným, filmárskym umením.

Klasická historická dráma s tak trochu telenovelovským príbehom, ale veľmi dobre napisaným, pretože dokáže utiahnúť celý film. Ten je viacmenej statický a postavy v ňom sa správaju trochu naivne, ale to je na rok 53 pochopiteľné. Niekedy sa však správajú aj protivne. Film nesie jednoduché, ale univerzálne posolstvo o ľuďskej spoločnosti, historickej i tej dnešnej.

Konečně jsem si díky KVIFF 2017 doplnil filmové vzdělání a shlédl něco z díla Kendžiho Mizogučiho. A navíc je snímek Správce Sanšo typickým zástupcem režisérových vrcholných děl: dějově zasazený do japonské feudální minulosti rozeznívá struny mistrovi současnosti prostřednictvím silného sociálního tónu, důrazu na soucit a zobrazením žen jako nositelek toho lepšího v lidech. Oceňuji precizní režii, výbornou práci s kamerou, a to nejen v krajinných záběrech, a velmi dobrý střih filmu, který dává přednost dlouhým záběrům. A ač je snímek dost smutný, dávám čtyři hvězdičky.

Správca Sanšó by istotne patril v pomyselnom rebríčku najdojímavejších ázijských filmov medzi tie najvyššie umiestnené. Vlastne ma pri jeho sledovaní napadlo, prečo sa dnes nenakrúcajú s takou samozrejmosťou a bez kalkulácie také silné melodrámy. Jeden príklad z filmu: v odlúčení po dlhých rokoch počujete niekoho spievať pieseň, ktorú zrejme zložila Vaša matka, o ktorej ste si mysleli, že ju nikdy neuvidíte. Čo dokáže rozsvietenie takejto nepatrnej nádeje v ľudskej duši, aj o tom je tento film. Samozrejme odporúčania nesmerujú cynikom, ktorých podľa tunajších hodnotení nie je ťažké identifikovať. No a je aj o tom, že história Japonska nie je žiadna exotická romantika, ale rovnaká tortúra, ako všade na svete. Stačí za započúvať o textu spomínanej piesne. Život je proste utrpenie....po celé veky a všade.