Port Arthur (1980)

Vojnový film je zaujímavý predovšetkým tým, že ukazuje menej známu bitku, menej známu zo svetového pohľadu. Obsadený je aj trojicou tamojších hereckých velikánov - Mifune, Tanba, Nakadai. Že Japonci bojujú na cudzom - mandžuskom území, ktoré patrilo Číne, radšej nespomínajú. Rusko-japonská vojna je vnímaná ako obranná, Japonci v hlbokom číselnom i zbrojnom podčíslení. Bitky sú podľa očakávania veľkolepo zvtárnené, množstvo vojakov, zbraní, strelného hluku a výbuchov. Po čase to však začne nudiť, hlavne keď stopáž filmu taká monštrózna. Kompenzovať by to mali strategické plány, ktoré sú divákovi (japonsky precízne) prezentované, ale aj náhľad do duší generálov, dôstojníkov a prostých vojakov a to už naráža kosa na kameň, pretože to Japonci príliš nevedia, ako to poznám aj z iných japonských vojnových filmov. Dialógy sú krčovité, nevieryhodné, postavy nedotiahnuté a patetické. Nechýbajú pre Európana ani úsmevnosti - napr. facky, ktoré dávajú dôstojníci svojim podriadeným a keď riaditeľ školy zahlási deťom, že keď nebudú počúvať novú učiteľku, tak ich učiteľ potresce, deti kričia: áánoo, áánoo. Záverečný srdcervúci plač generála takú tú inakosť iba podtrhuje. Krutosť vojny a pocta padlým vojakom sa dá vytvoriť aj iným spôsobom.

Rusko-japonská vojna zo začiatku 20. storočia je pomerne málo známy konflikt, a o to viac ma prekvapilo, že z tohto obdobia existuje aj nejaký film. Na prvý pohľad zaujme historicky verné pozadie konfliktu aj celkom podrobný opis udalostí vrátane mapiek. Taktiež bojové scény sú spracované relatívne veľkolepo. Negatívom je určite jednostranné spracovanie, sršiace japonským nacionalizmom a obhajujúce vtedajšiu agresívnu imperiálnu politiku. Filmu ubližuje aj natiahnutá dĺžka, v prehnanej miere naplnená patetickými dialógmi. Herecké výkony tiež nepatria k najlepším, ale z celkového pohľadu treba vziať do úvahy aj kultúrnu odlišnosť, keďže Japonci filmy a herectvo určite vnímajú trochu inak než západ. Z historicko-informačného hľadiska nie je filmu veľmi čo vytknúť, ale celkové spracovanie je len priemerné. 60%.

Hlavní plus filmu je celkem málo známá krvavá válka. Největší mínus je přílišný nacionalismus. Film je evidentně natočený pro domácího (japonského) diváka a proto si s nějakou objektivitou hlavu neláme. Heslem filmu je : My Japonci překonáme všechny nevýhody a všechny porazíme, jsme všem morálně nadřazeni. Film už vůbec neobstojí ve srovnání se starším něměckým snímkem Železný kříž. Úplná katastrofa je, že se nám to prezentuje jako film podle pravdy.

Musím říci, že lepší japonský válečný film jsem neviděl. Typická japonskost v projevech vlastenectví a sebeobětování k těmto filmům neodmyslitelně patří, tady to navíc není tak manipulativní jako ve Velké japonské válce. Navíc ty bojové scény jsou skutečně slušné maso, komparzu také není málo. Chápu, když to někomu nesedne. Ale tak nízké hodnocení si dle mého soudu film nezaslouží.

Konecne som natrafil na japonsky film, kde sa to uz nezaobera kamikadze sialencami. Ta nesmierne dlha stopaz filmu mohla byt kratsia, pretoze niektore useky filmu aj boli zbytocne zdlhave, co aj film obcas nudilo, ako sa to nevie poriadne pohnut dopredu dejom. Boje boli zo vsetkeho najlepsie, aj ked na nich sa dalo tiez nieco urobit pre zdokonalenie. Pre mna je to jednoznacne priemerny film, ktoremu najviac uskodila dlzka filmu.