Nadporučík Otakar Jaroš (1968)

Aj keď prvá bitka československého práporu z taktického hľadiska nedopadla podľa predstáv sovietskeho velenia aj tak máme byť prečo hrdí na vystúpenie našej jednotky v bitke o Sokolovo. Samozrejme, že v dokumente je veľa ideologického nánosu, je tam množstvo nepravdivých informácii a poloprávd, ale len na ozrejmenie situácie na východnom fronte bojovalo na konci vojny 75 tisíc vojakov v Svobodovej armáde a zo západu sa blížilo okolo 10 500 mužov. Prečo to spomínam? Koľko z nich zo západnej vetvy po novembri bolo povýšených a na kapitána Otakara Jaroša si od povýšenia in memoriam dňa 5.5.1943 nikto nespomenul. Hanba!! V roku 2009 vláda ČR navrhla, aby ho prezident v Deň vojnových veteránov 11. novembra povýšil do hodnosti generálmajora. Václav Klaus to bez vysvetlenia odmietol. Vojaci 1. čs. samostatného práporu začali presun na front 30.1.1943 (necelá tisícka mužov a žien) a boli prepraveni z výcvikového tábora Buzuluk do železničnej stanice Valujka (cesta vlakom trvala 3 týždne), ďalej bola železnica úplne zničená. Odtiaľ prápor vyrazil na 12 dňový 350 km dlhý peší pochod do Charkova. Presuny prebiehali iba v noci, cez deň hrozili útoky Luftwaffe. Do oslobodeného Charkova se prápor dostal 1. marca 1943. Tu si vojaci krátko oddýchli a už 2. marca 1943 nadránom vyrazili k ďalšiemu pochodu do priestoru Sokolova. Ich prvá bojová úloha znela udržať postavenie na línii novo vybudovanej obrany na rieke Mža a zabrániť jednotkám 6. tankovej divízie Wehrmachtu v jej prekročení. Dňa 8.3.1943 bol náš prápor rozdelený na 3 roty. Sever bránila 2. čata 3. roty s veliteľom Oldřichom Kvapilom a zbytok roty s rotmajstrom Voráčom bol južne v Mirgorode. Arjuchovku bránila 2. rota nadporučíka Jaroslava Lomu a na južnom breh rieky v Sokolove mala presunutú obranu 1. rota nadporučíka Otakara Jaroša. Prvý útok nepriateľa sa podarilo odvrátiť, ale na bojisku ostali nečinné 3 nepriateľské tanky. Nikto z Jarošových vojakov neprekukol ich lesť a tak si oni v kľude zamerali postavenia obrancov a pri následnom nemeckom útoku tieto tanky ožili a zničili presnými zásahmi protitankové dela a guľometné hniezda. Cesta do stredu dediny sa im otvorila a zničiť pozorovatelňu nadporučíka Jaroša vo veži kostola už nebol žiaden problém. Tu padol 8.3.1943 hrdinskou smrťou nadporučík Otakar Jaroš podobne ako aj stovka jeho vojakov pri obrane Sokolova. Nedokázali mu pomôcť ani jednotka rotmajstra Voráča, ani tanky 179. tankovej brigády pod ktorými sa pri prechode rieky prelomil ľad.