My z deviatej A (1961)

Jeden z prvých filmov režiséraŠtefana Uhra, ktorý sa neskôr blysol ako autor viacerých kultových počinov československej novej vlny, je neškodná snímka zo školského prostredia.My z deviatej Az roku 1961, našťastie, nie je poplatná dobe vzniku a prináša príbeh školského roka deviatakov z bližšie neurčenej bratislavskej školy (hoci minimálne z interiéru vstupnej haly badať, že ide o budovu Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského). Do triedy prichádza nový žiak Garaj (Drahoš Filač), ktorý rád maľuje, a spolu s ním aj kopa problémov na čele so záhadnými "timurovcami", ktorí "terorizujú" pokojné spolunažívanie mládežníckeho kolektívu. Garaj sa spolu s novým kamarátom-spolužiakom Šurdíkom (výraznýMiro Mališ), ktorý večne spomína babičku, snažia záhadu objavujúceho sa písmena T rozlúštiť, zatiaľ čo školský rok plynie a prináša aj iné výzvy, ako len "timurovcov". Uhrova snímka (nielen) pre deti a mládež s dramaticko-kriminálnou štylizáciou u diváka neboduje ani tak príbehom, ktorý je viac-menej aj vďaka latentnému humoru skôr odľahčenou záležitosťou, ale najmä relatívne dobrým zachytením autenticity raných šesťdesiatych rokov, počnúc rečou postáv, končiac výpravou, z ktorej ale tvorcovia mohli "vydolovať" oveľa, oveľa viac. Ale aj to málo diváka poteší. Rovnako ako aj chválitebná technická stránka, pričom plusom je predovšetkým vo viacerých scénach kompozične veľmi dobre riešená kamera.My z deviatej Anie je žiadnym veľdielom domácej, tobôž svetovej kinematografie, ale svoj účel žánrového filmu, ktorý má cieliť najmä na mladšieho diváka, si svedomito plní. Asi tak, ako pionier kontrolujúci čistotu topánok pri vstupe do školy.

Rane sedesatkovy (rozumej vizualem spis padesatkovy) barevny detsky film. Neni to uplne marne, alespon pokud chcete videt jak fungovali skolaci v dobe, kdy neexistovaly mobily...na fruhou stranu je videt, ze i tak je to tendencni, protoze misty se zaci (predpokladam ZS) chovaji, oblekaji a mluvi jako dospeli...

"Rembrandt tiež nástenky nemaľoval."Umelecky založený deviatak zažíva životný posun do nového domova a školy, kde ho čakajú noví spolužiaci, fešná potencionálna výtvarnica so zrakovým hendikepom a utajená timurovská úderka, tepajúca nešváry v kolektíve ironickými odkazmi na tabuli. Spolu s nepoetickým matematicky nadaným kamarátom zahajujú skorodetektívne pátranie. Nechýbajú skvostné dobové zábery na Bratislavu vo farbe, trošku kostrbatá dobová mládežnícka mluva a nejaké nutné dobové pionierovanie v podobe uniformovaných červenošatkových strážcov čistoty obuvi pri vstupe do školy. Väčšina detských hercov už si nikdy nezahrala, okrem Ľuba Romana, ktorý tu pôsobí dospelejšie ako ostatní a Fedora Freša, ktorý namiesto vo filme neskôr hrával na basu s Ursínym, Vargom, Hammelom alebo Lipom. Na film o pubertiakoch je to aj vďaka hudbe zvláštne melancholické, ale má to svoje čaro."Koľko polievky?" "Ako vždy, po štráf."

5:12 – one eye symbolism 6:53 – podivné podání ruky „A poriadne, aby vedel, či je Zem gulatá.“, prohlásí třídní mlátička. Jakou to má souvislost s dáváním hobla nechápu. Divadelní předříkávání básničky o Jánošíkovi, které trvá více než minutu a půl.  „Si kamoš, budem ťa voľať Einstein.“ „Tu poslednú cestu namaluje najširšiu. Po tej sa má chodit.“ 30:22 – devil horns

Uherov debut, resp. nadýchnutie sa pred ospevovaným dielom, nedopadol vôbec zle. Sníma nevyzretú mládež končiacu základnú školu, ktorá má na sebe pracovať v odstraňovaní nedostatkov. To znie trochu moralisticky či ideologicky a snímke zostáva sčasti táto nálepka. Časť príbehu venovaná timurovcom vyfučí v závere ako balón, dobrý dojem zostane z predstaviteľov Ivana a Dany. Slabšie 3*.