Manillaköysi (1976)

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistoviJooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobeManillaköysi- sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľJoose Keppiläv následnom stvárneníErkkiomPajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typuAkiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←„Howgh, dohovoril som.“

"Räjähtämättömiä miinoja!"Séria absurdných a čiernohumorných historiek z fínskej armády počas druhej svetovej vojny pevne previazaných manilovým lanom. Od sušenia spodného prádla, cez neveriaceho snajpra, Sylviu utešiteľku, buzeráciu vo vlaku, pochybný guláš, záchranu blázna, germánskej špacírky po peróne až po slávny návrat domov som sa bavil, ale stále som mal dojem že tomu čosi chýba a v literárnej podobe by to bolo o niečo lepšie. Moje podozrenie sa potvrdilo, jedná sa o sfilmovanú knižnú klasiku, ktorú som síce nečítal, ale z filmového spracovania cítiť protivojnového ducha Švejka, Čonkina alebo románu Jak jsem vyhrál válku. Bolo to vtipné, ale akosi ma to nevedelo úplne chytiť, čo je mi trochu čudné, lebo inak mám fínsku kinematografiu a jej skoro neemočných hrdinov celkom rád. Za tri metre plukovníkovho čreva.(vďaka Willymu Kufaltovi za zaradenie do premietania)

Od tohto 70 minútového filmu som nečakala vôbec nič. Nemastný, neslaný začiatok mi pripadal ako pozliepané vtipné scénky, ktoré mi aj vylúdili úsmev na tvári, no veľmi ma neohúrili. Postupne sa mi však ten suchý severský humor páčil viac a viac. A aj manilové lano, ktoré sa spočiatku javilo ako bezvýznamné, nám nakoniec pekne spojilo začiatok s koncom. Ponaučenie z tejto komédie, lano a bravčový guláš nejdú dokopy ;-) .

Černohumorná komedie z druhé světové. Nápady docela dobré, ale provedení spíše nemastné, neslané, uspávací. Příliš často se mi během sledování filmu na tu finskou veselou notu naladit nepodařilo a za jeho krátkou stopáž jsem docela vděčná.

Saikkonen není Kaurismäki a nedokáže z každodenní všednosti vykřesat pro mě zábavnou jiskru. Ale  nevadí, jak jde o komedii, jsem na zklamání připravená.