Kto odchádza v daždi... (1974)

V úvode šliape Valach spolu s ostatnými bírešmi alias deputátnikmi na velocipedoch v ústrety vidine lepšej povojnovej budúcnosti, kedy sa doterajším chudákom konečne ujde kus vlastnej pôdy a nejaký ten dobytok k tomu."Keď už mozole, tak na svojom!"Nasleduje ukážka niektorými tak velebeného tradičného manželstva, kedy rázny gazda dokope nepriebojnú sirotu Vyskočila (s hlasom Mikulíka) k svadbe s vlastnou dcérou Vašáryovou, aby bez lásky spojili majetky."Zostaň! Vzala som si ťa, lebo otec chcel, ale spávať s tebou nebudem!"Spokojné gazdovanie narušuje sucho a potreba plnenia kontingentov (povinných dodávok poľnohospodárskych produktov odvádzaných štátu), na ktoré prísnym okom dohliada úradník Kvietik a v prípade problémov agituje do družstva."Nebudem robiť na cudzieho, aj keď sa volá družstvo!"Veľmi dobrá a skvele zahraná dráma o strete tvrdých vidieckych pováh v pohnutej dobe, prekvapivo nevelebí otvorene ani jednu stranu konfliktu"Robota, stále len robota, to predsa nemôže byť všetko!"Za päť švajčiarskych kráv.

Ten úvod... keď vás rovno Gusto Valach pozve ako televízna hlásateľka k sledovaniu... no na nezaplatenie :) A z jeho slov hneď viete, že to bude životná dráma bíreša, ktorý chtiac-nechtiac aj v novom štátnom zriadení bírešom zostane. Manželstvo z donútenia kvôli statkom, odovzdávanie kontingentov i snahy o založenie družstva sú poňaté uveriteľne a vôbec by som nehovoril o komunistickej agitke. Avšak príbeh sa v druhej polovici stáva neprehľadným, vôbec nie je zobrazené žalostné sucho, ktoré má katastrofálne dôsledky na bývalých bírešov. Strety medzi vlastníkmi pôdy, ktorí postupne odovzdávajú pozemky do družstva sú slabé a náplasťou zostáva dobre charakterovo podkutá linka rodiny, ktorá sa ňou stala čudným spôsobom. Ako na začiatku divák žerie Valacha, postupom času je to i v jeho výkone ústup. Svoje štandardy podávajú Kvietik či Vášaryová, podobne istý je na režisérskej stoličke Hollý.

Kolektivizácia je určite podstatou filmu, v čase normalizácie sa o kolektivizácii jednoducho točiť muselo, žiadny väčší tvorca sa tomu nevyhol. Tu je v tom aj osobný príbeh starého gazdu a mladého manželstva, ktoré nezačalo šťastne. Ani som nespočítal, koľkokrát sa tu Emília kúpala vo vani, a dovtedy sa chodilo s vedrami po vodu, až... Vďaka tomu príbehu jedného manželstva sú to aspoň tie tri hviezdy, inak žiadna sláva.
––––Prečo jej nešvihneš jednu, keď nechce? Nemôžem ťa predsa vo všetkom vodiť za ručičku. ... Alebo to nemáš v poriadku. –––– Kujeme, kujeme? – Nuž, kujeme. Železo máme. Počasie nanič. Nuž, kujeme.

Na mňa Kto odchádza v daždi ako normalizačná, respektíve kolektivizačná agitka nepôsobila, i keď ňou čiastočne je. Omnoho viac tu ide o vzťahy na dedine, o ťažkom živote tu vedenom a o často zkostnatelé tradície. Ako bolo v 18tom, 19tom storočí, tak je aj v polovici toho 20teho. Postavy nie sú vykreslené čiernobielo, pokiaľ niekto vidí hlavného hrdinu ako záporného a nových súdruhov ako kladných z pohľadu autorov, tak videl veci inak, ako ja. Mám pocit, že Hollému išlo viac o psychológiu postáv ako o politický názor a jeho podanie novej situácie, na ktorú neboli sedliaci dlhé roky žijúci v úplne inom systéme zvyknutí, pôsobí vierohodne. Neprávom neznámy film, ktorý uviedla RTVS vo svojom programe ako zlatú klasiku, čo mu celkom pristane.

Tematika ako kolektivizacia v byvalom CSR ma neskutocne zaujima, ale za najlepsi film s touto tematikou stale povazujem Vsichni Dobri Rodaci Vojtecha Jasneho. Reziser Martin Obleceny /Medena Veza/ je v tomto pripade len za rutinera, ktory rozhodne nema na Jasneho vysiny kultoveho filmu Vsichni Dobri Rodaci. Kvietik je len herecky priemer, a ma rad roly tvrdych chlapov /to je fajn, ale ja chcem aj herecke koncerty/, jediny, kto tu vie hrat, je len Emilia Vasaryova. Skoda, takto premrhat dobru tematiku. 30 %