Kolik je tam hodin? (2001)

Je otázne, čo je to statická kamera. Ak je v jazdiacom aute, tak vzhľadom na stojacich vonku je v pohybe. Ak je vonku alebo v byte na statíve, voči ľuďom v autobusoch je v pohybe. Poznáte fyziku zo základnej školy. No a Zem samotná je v pohybe, takže kamera je tým pádom dynamická :). To na okraj. Inak je to samozrejme ťažký snobský art. A mne sa to páčilo. Ale nie preto, že je to snobáreň, ale preto, že mi to sadlo. Pekný film o samote, zbližovaní sa, teda o snahe o zbližovanie a o relativite času. Zase sme pri tej fyzike. No a ešte k tej kamere, sledujeme vnútrozáberovú montáž, čo je pojem sám o sebe dosť dynamický. Treba sa len pozerať všetkými smermi.

Film, ktorý je niekde úplne inde. Ming-liang Tsai natočil nádhernú fresku osamelosti. Sme tu konfrontovaný so stratou blízkeho človeka. A nevieme sa spolu s hlavnou hrdinkou cez to preniesť. Sme tu konfrontovaný s láskavosťou neznámej ženy a túžbou sa k nej čo najviac priblížiť. Ale to čo nám príde ako najlepšia cesta, je pre iných hlúposť. A nakoniec sme sami v Paríži, ktorý je pre cudzinca miestom bolesti, prázdnych životov, nehovoriac o tom, že nedovoľuje cudzincom aby si vytvorili s kýmkoľvek vzťah alebo nadviazali kontakt. Voda tu má znova údel deštrukcie - aj keď už nie v takých intenciách ako v jeho predchádzajúcich filmov. Kang-sheng Lee znova exceluje a tak isto aj zvyšok hereckého osadenstva. Tsai má neuveriteľný cit pre detaily a drobný humor. Ťažko ho tam nájsť a jeho diela vyžadujú veľkú dávku rozmýšľania nad významom a hodnotou každého záberu, ale znova v záverečných titulkoch ma v srdci hrial ten pocit, niečoho ľudského, intímneho a nevídaného. Neviem sa dočkať jeho ďalšieho filmu. Jeden z velikánov súčasného filmu a majster ticha.

neviem co ma ma iritovat viac: poverciva vdova, ktora vari veceru pre mrtveho muza lebo jeho dusa je hladna, jej syn co vyjadrue lasku k dievcine co sla do pariza tym ze prestavuje hodinky na prizsky cas a v noci vzdy vychcije pol litra alebo je to ta dievcina ktora je v Parizi akosi stratena a nevie co ma robit? to je btw cela dejova linia... rozhodne nudne dielko!

Velmi osobní film, který spojuje ztrátu milovaného člověka s prvky lehkého mysteriózna a symbolikou času. Nejlepší scény: partyzánské přeřizování obřích hodin a poetický závěr.

Je smrt konečnou stanicí nebo jen tou přestupní? Může v čase zármutku prodaná věc přesměrovat naše myšlení a směřování? Určují hodiny náš vnitřní čas či jej můžeme prostým posunutím ručiček ovlivnit? Je Paříž opravdu tak romantickým místem?