Jume no naka e (2005)

Shion si natočil svoje vlastné Inception, "before it was cool..." Neviem čím to je, ale Sonove filmy majú vždy obrovskú charizmu a atmosféru ktorá je úplne jedinečná. Yume no naka e určite nie je film pre každého a správne vychutnať si ho môže asi len niekto kto už má od Sona niečo nakukané. V istom smere mi film pripomenul Beatov Takeshis', surreálne prostredie v ktorom sa môžte ľahko stratiť :P... Po dopozeraní mi z filmu ostal taký ten úprimný, pocit šťastia takže je to za 5*.

Kdyby zde Šion Sono opět nepoužíval svou tehdy zřejmě oblíbenou rozklepanou kamerou (štval mě tím již vHazarduze stejného roku), líbil by se mi tento film určitě více. Stylově je to opět řádný underground a dosti provokativní snímek, ale oprotiBad Filmutady aspoň s rozumnou stopáží a dějem, který i přes částečně zmatenou zacyklenost v několika časových liniích a vrstvách dává jakýsi smysl. Vtaženi jsme do divadelního prostředí herců, kde se pohybuje i hlavní hrdina Mutsugoro a  jednoho dne se doví, že je pozitivní na přenosnou sexuální nemoc. Se svou partnerkou se snaží odhalit příčinu tohoto nakažení, aby se pak v dalších scénách odhalilo, že celá tato intenzivní zápletka tvoří možná jenom fikci v rámci připravované divadelní hry...? Ačkoliv ani tento fakt nemusí hned znamenat, že osud nepřinese člověku do cesty jiné zvraty na hraně pocitu totálního zbláznění. Stejně jako ztvárňovaná fikce či nereálné sny mohou mít vliv na další život jedince... Jistý myšlenkový rámec určitě lze z filmu vyčíst, i přestože se v jednotlivých liniích možná jako já ztratíte, autenticky civilní atmosféra v kombinaci s divoce svérázným japonským humorem vytváří osobitý styl, kterým měUvnitř snuspolu s danou zápletkou, prostředím či dynamičností mnoha scén chytlo a často bavilo... jenom ta kamera, ta příšerně rozklepaná kamera s amatérským digitálním vizuálem... přistihl jsem se, že kvůli ní jsem si místy tenhle film s mnohem větším zážitkovým potenciálem neužil naplno a přestože Sonův záměr byl možná opačný, právě ta kamera s celkovým vizuálem mi občas bránily k plnému pronikutní do filmu. Za čtyři to dneska nebude.[70%](12.12.2024)

Hľadanie toho čo nás zmení k lepšiemu. Alebo dumanie o sláve, ženách, pohlavných chorobách, klamstvách, samote a snoch. Sono tentoraz nie je creepy a nesnaží sa nás znechutiť, aj keď sa nevyhne voyerizmu a erotickej fixácií. Rovnako ako v prípade Klubu samovrahov je nositeľom deja a toho čo sa deje pieseň, nesúca sa celým príbehom ako lightmotív. Potom už je tu cestovanie do snových svetov, kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou, kde sú chyby konfrontované s predstavami a ktoré či už si to hrdina príbehu pripúšťa, alebo nie, ovplyvňujú jeho fungovanie v tom čo všetci nazývame realita. Inak je to typický Sono. Dlhé zábery točené ručnou kamerou(hlavne vo vypätých situáciach), hudba ako prostriedok prepájania vyššieho a nižšieho a potom ukričaný japonský beh, ktorý sa stáva akýmsi uzatvoreným bez potrebného konca. Páči sa mi, že je to iné a pritom presne také ako som čakal.(25.02.2015)

Som na vážkach. Na jednu stranu ma film, myšlienky a témy, ktoré Sono naťukáva oslovili, na druhú stranu je to oproti väčšine jeho filmov skôr priemerná záležitosť. Prvá polhodina je exkurzom do ďalšieho z jeho fikčných svetov, v ktorom je v ponuke dňa existenciálna dráma o hercoch a herectve (Streetcar Named Desire v japonskej verzii je dosť zvláštna vec), sexuálnych vzťahoch či problémoch čerstvých tridsiatnikov. Potom nastupuje do dobre rozbehnutého vlaku čosi ako surreálnejšie, komediálne ladené (a lacnejšie, samozrejme) Inception, teda prelínanie snov, do ktorých sa hlavný hrdina dostáva (a scény s dodávkou, v sklade a prebudenie sa po smrti mi do mysle neustále vracajú myšlienku, či to Nolan predsa len spolu s filmom Satoshi KonaPaprikanevidel). Zaujímavé a originálne je to aj v spojení s jeho obľúbeným motívom hľadania identity a, samozrejme, ohýbaním reality, ktoré okrajovo nastolil už v niektorých predchádzajúcich filmoch. To všetko s jeho typicky dokumentárnou kamerou, ktorá sa vtiera do súkromia postáv. Na filme sa bohužiaľ podpísal fakt, že mu nevenoval toľko pozornosti akoNoriko's Dinner Table, plus herci na môj vkus v pár momentoch prehrávajú (i keď samozrejme zámerne) až príliš, potenciál nie je naplno využitý a... na konci som sa trochu stratil. V bezprostrednej konkurencii Sonových ďalších filmov neobstojí, ale v rámci filmového sveta ako takého stále slušný nadpriemer.70%(13.06.2014)

Umluvený, ukřičený film s přehrávajícími herci a příliš pestrým dějem.(max.50%)(26.03.2022)