Himizu (2011)

RežisérSion Sonona to vo filmeHimizuz roku 2011 ide trochu inak. (Aspoň sčasti) upúšťa od personálnych perverzií postáv, ktoré sú v jeho ostatnej tvorbe do veľkej miery prítomné, a v reakcii na veľké zemetrasenie, ktoré v marci 2011 zasiahlo Japonsko, sa "ponára" dovnútra japonskej duše. Skrz pocity "bytia Japoncom" reflektuje na historické (najmä druhá svetová vojna) aj súdobé (zemetrasenie v Tóhoku) traumy, ktoré si so sebou národ potichu nesie, ale vo svojej podstate sa s nimi nikdy nedokázal úplne vyrovnať. Sono vHimizuprináša karikatúru šovinizmu a "kritickú oslavu" priemernosti, zasadenú do spoločnosti, ktorá si zakladá na uniformovanosti a výsledkoch ako celku. Jednotlivec (takmer) stráca zmysel a všetci musia svojou troškou prispieť k verejnému blahu, čo nenápadným spôsobom vytvára enormný tlak, až akési mentálne väzenie, z ktorého mnohí volia radikálny útek, napríklad samovraždami alebo - ako to ukazuje aj Sono - agresívnymi verejnými útokmi, najčastejšie nožmi.Himizuneukazuje Japonsko z "letákov", ale Japonsko, ktoré hľadá svoju vlastnú identitu. Nie každý je ochotný prijať morálne pokrivený "ideál" a ticho nasledovať dav. Ako však zmeniť spoločnosť, ktorá individualitu vytlačila na okraj, perifériu? Čo je v takejto spoločnosti správne? A kam sa spoločnosť, ktorú formujú traumy, vlastne uberá? Hlavná postava Yuichi Sumida (Shōta Sometani) nachádza na tieto otázky iba radikálne odpovede. Rovnako tak aj jeho okolie, ktoré sa ocitlo v pomyselnom bludnom kruhu bez zdanlivej možnosti vymaniť sa z neho. Sono vo filme takisto implementuje svojské, pre niekoho možno až bizarné aspekty (napríklad šibenicu alebo "Hitlera"), ktoré sú ale v kontexte príbehu účelové a pasujú do neho.Himizuje výborným psychologickým ponorom nielen do jazierka s lodičkami na prenájom, ale najmä do japonskej spoločnosti. Sociálna disfuknčnosť "fungujúceho" celku, ktorú Sono počas dvoch hodín odhaľuje vrstvu po vrstve, je až desivo fascinujúca, pričom z filmového hľadiska sa opiera predovšetkým o kvalitný scenár, veľmi dobrú dejovú dynamiku a herecké výkony, keď okrem suverénneho Sometaniho bavia ajFumi NikaidôčiTetsu Watanabe.

Neumím popsat pocit, který mne pohltil při konečných titulcích. Tato zkušenost stála rozhodně za to, i přes pár zdlouhavých scén a hudbu, která se v některých částech zdála tak trochu navíc. Kromě těchto detailů se mi na filmu jinak vše líbilo. Hudba, prostředí, myšlenka, scenérie po "nehodě", obdivuhodné herecké výkony a práce s metaforami. Potřebujeme více filmů, zobrazujících věci co se běžně dějí, ale lidi od nich raději odvracejí oči.

"Rozmýšľaj pomaly. Musíme zakopať Hitlera." Citát z filmu je možné označiť za jeho metaforu. Aj keď je to veľmi ťažké, je nutné potlačiť vybičované emócie (a že ich vo filme je!) pri ceste za zakopávaním Hitlera v nás. Či už je spôsobený rodičovskou neláskou, apatiou, psychickým i fyzickým zneužívaním. Prenášaním dlžôb nezodpovedných , opileckých rodičov na svoje deti, egoizmom, spôsobujúcim nenávisť k deťom, ktoré zaťažujú slobodný rozlet ocka i mamky. Traumy sa následne prejavia v deformovanom myslení detí. Je veľmi ťažké sa z toho vymaniť, definovať, čo je to zlo v nás, čo je ten führer nenávisti a túžby so všetkým skoncovať, spôsobuje, že hoci sa človek snaží o obyčajný život, dosť často niekomu ublíži. No zlo negenerujú len vzťahy. Často je za ním stav životného prostredia, kumulácia jedov v tele, zamorené prostredie, nebezpečná radiácia, živelné pohromy, devastujúci vplyv nič neriešiacich médií. Režisér Sono toto všetko umne prepája do jedného celku a ponúka riešenie. Nie spásu neponúkajú inštitúcie, lekári ani škola. Len priateľský (láskyplný) nezištný a pomáhajúci vzťah. Častokrát od tých, ktorí sami temer nič nemajú, len priateľstvo podobne vylúčených ľudí sociálneho či spoločenského okraja.

Tak Sono se v tomhle filmu opravdu nezapře, to se musí nechat. Dost drsný a trochu psycho filmeček o absolutní beznaději a zoufalosti pod tíhou okolností, ovšem stopáž je malinko přestřelená a nudnějších pasáží se zde nachází více než je zdrávo, i události samotné už jsou leckdy nad úrovní realističnosti a únosnosti ze strany diváka. Stejně jako Jirkovi mi ta holčina v hlavní roli trochu připomínala Miyazaki Aoi, je to podobný typ, ovšem herecky ani půvabností na ni rozhodně nestačí, ač tu předvedla kvalitní výkon. 65%

Himizuje výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok takHimizupostráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie).65%Season Challenge Tour 2015