Čanto cutaeru (2009)

celkom dost poomielana tema, ktora ani tu neprinasa nic nove. posmrtne vykonavanie slubov s priamociarim dejom. dufal som, ze Shion Sono prinesie nieco nove, avsak jedna "sonovka" prichadza ku koncu ked nastava cas plnenia slubov. film bol ale venovany otcovi, takze experimenty a jpn weirdness idu bokom

Jitensha toikipo 10 rokoch, umiernene, spoločensky sporiadane a príjemne civilne. Ale čo si budeme hovoriť, jediným pojítkom s Jitensha toiki sú mená hlavného hrdinu a jeho priateľa Keitu, ktorí boli vo filme z roku 1991 nerozlučnými priateľmi a spolužiakmi na strednej škole. Tu sa príbeh točí okolo mladého, dávno dospelého muža, ktorého s otcom spája nevyliečiteľná choroba. Ak čakáte depresívny zážitok tak, ako ho navodzuje obsah, nedočkáte sa. Film je totiž vo svojej podstate príjemný, nebojí sa odľahčiť, ale na druhú stranu si udržiava dôstojnosť. Sentimentálnosť a pátos ustupujú do úzadia, resp. možno s výnimkou jednej scény blízko záveru filmu prakticky ani nejestvujú. A to je jedine dobre. Film si plynie pomalým, pohodovým tempom, je kvalite obsadený a výborne ozvučený, čo z neho robí ideálny film na odpočinkové poobedie (alebo večer po dlhom dni). Je to pekné, nedecimujúce a reálne. Čo viac chcieť? Od Sona, režiséra bizarných úletov, rafinovaných hororov a spoločensky kritických komorných drám, rúcajúcich tradičné rodinné a morálne hodnoty, snáď nič. Len dodám, že ma ten chlapík neprestáva udivovať. Čakal som civilnosť, ale toto bolo omnoho viac, ako som dúfal.80%

Kto by to do tvorcu perverzných a satirických filmov povedal? Myslím, si že vôbec nikto. Šion Sono je totiž režisér mnohých kvalít. Rúca mnohé zaužívané normy a pravidlá a nebojí sa prekračovať hranice únosnosti a korektnosti. Vyzdvihuje sociálny aspekt celej Japonskej spoločnosti - z tej odvrátenej strany a pritom dokáže byť emotívne vyčerpávajúci a zároveň zábavný. Be Sure to Share je pomalý, tichý a v konečnom dôsledku realisticky zobrazený príbeh mapujúci vzťah otca a syna v provinčnom mestečku, kde obidvaja trpia rovnakou zákernou chorobou. Smrť je nevyhnutná. Vysporiadanie sa s ňou a zdieľanie okamihov vo svojom živote s ostatnými už nie. A aj otec aj syn sa to snažia zmeniť. Otcovi to ide ťažšie a syn sa snaží zo všetkých síl. Film nespadá do samoúčelnosti. Nevydiera a je po mnohých stránkach príjemný. Tí čo čakajú ďalší perverzný nárez budú sklamaný. Tí, ktorý ale zbožňujú jednoduché príbehy, uveriteľné herecké výkony a peknú myšlienku zabalenú v jednoduchšom obale, si túto krátku cestu do života jednej rodiny užijú. Je to jeden z tých filmov, ktorý bez najmenších pochýb potvrdzuje že je Sion Sono veľký režisér a tvorca. A jedna z najkrajších pôct akú môže od syna otec dostať.

Čo ma mrzí najviac je že Sono sa mi čím ďalej tým viac vzďaľuje. Menej experimentálne, menej japonské, viac zahľadené do seba.

S danym pribehom bolo velmi lahke sklznut k citovemu vydieraniu a lacnemu sentimentu. Sion Sono sa tomu vsak dosledne vyhol a nie neznamy pribeh ponukol a az asketicky cisto, bez jedinej zbytocnosti navyse. PS: Malicky odkaz na Love Exposure potesiil :)