Jako štvaná zvěř (1975)

Pomsta znásilnenej, ale v trocha inom garde: takom krutom a realistickom. Alebo ako sa prepína mentalita "vážených" občanov na svorku vlkov, pritom biele golieriky ostávajú navonok čisté. Pocit nedotknuteľnosti premenený na svojvôľu. Lebo keď máš pekný oblečík alebo funkciu, rýchlo sa nadobudne pocit solidárnosti aj v zločine – však si tá "elita národa". Možno nie úplne najdokonalejšie filmové dielo, ale tým koncom a pointou silné. Žiadny krvák, iba zrkadlo moci a peňazí. Exkurzia do hláv ľudí, ktorí si myslia, že s postavení dostali aj licenciu na "ja môžem všetko"#MocNemáSvedomie

Brutálne, surové, nie Francúzi nemajú len legendárne komédie a krimi, ale keď sa do toho oprú, tak dajú svetu aj takýto chladný, drsný triler, kedy sa z jednej peknej cudzinky stane štvaná zver, akoby nestačilo, že ju ešte znásilnia. Zároveň má smolu, že po nej idú poľovníci na love. Film stojí na chladnej atmosfére, hereckých výkonoch, postavy poľovníkov sú každá iná, niesú to vrahovia, nechcú ju spočiatku zabiť, jeden sa ju snaží chrániť, jeden z nich si neudrží vtáka uzde, nieje to plánovaná akcia, ale celá situácia sa zvrtne do naozaj krutého, nečakaného záveru so zábermi, z ktorých zamrazí a nemusí byť v nich ani krv. Myslím, že pre ženy tento snímok musí byť ešte krutejší, aj keď vo filme niesú ukázané naturalistické scény aktu, autor to necháva na predstavivosti diváka, čo môže byť ešte horšie. Každopádne, aj cez vážnu tému a krutosť, vysoko kvalitný triler, ktorý nekončí hollywoodsky. Bravooo!!!

V jednom zo svojich najnotorickejších dielZvieracia farmaGeorge Orwell napísal, že všetky zvieratá sú si rovné, no niektoré sú si rovnejšie. Arogancia vyplývajúca z falošného pocitu skupiny, ktorá si myslí, že je nad zákonom, sa stáva jedným z kľúčových motívov aj vo filme Serge Leroya La Traque. Tým druhým je strach. Pod povrchom thrilleru o prenasledovanej a prenasledovateľoch sa ukrýva nemilosrdný príbeh o vzniku kolektívnej viny. Aroganciou sa všetko začína. Potom prichádzajú obavy.  Zločiny sa bagatelizujú, ich obete navždy miznú. Prostredníctvom jednotlivcov tvoriacich skupinu prenasledovateľov skúma autor scenára André G. Brunelin vplyv vzrastajúceho strachu na konanie človeka. Je tu snaha podplatiť obeť zločinu prerastajúca vďaka stupňujúcej sa nervozite do potreby pomsty, obava o spoločenskú reputáciu, nemožnosť vyčleniť sa zo skupiny kvôli obave z odhalenia minulosti či chaos vyúsťujúci do impulzívneho a zbabelého činu. Menšinový odpor je potlačený. Z prenasledovateľa sa v očiach verejnosti stáva obeť nehody. Prenasledovaná prestáva existovať. Finálna scéna s použitím prelínania záberov na skupinku vrahov a miesto činu trochu evokuje záver HitchcockovhoPsycha, v ktorom sa však Marion Craneová posmrtne dočkala aspoň akej-takej spravodlivosti. Dostane Helen Wellsová niekedy rovnakú šancu? V La Traque herecky vyniká predovšetkým charizmatická a do posledného dychu bojujúca Mimsy Farmerová, nepríjemní Jean-Pierre Marielle a Phillipe Leotard ako arogantní bratia opojení falošným pocitom moci, Michael Lonsdale ako ctižiadostivec bez chrbtovej kosti či Paul Crauchet ako muž s tajomstvom.

Strašáci,Vysvobození... aJako štvaná zvěř. Další z řádky sedmdesátkových thrillerů, který mě ovanul až děsivě silným, vyčerpávajícím prožitkem. Přitom úplně stačily dvě vyloženě drsné scény, které ani nejsou bůhvíjak naturalistické, ale samotná perfektní atmosféra s rozehraným napětím a vzrůstajícím psychologickým dusnem tady mistrovsky vynahrazuje jakoukoliv brutalitu. Podzim, les, větve, rybník, trstiny a parta ozbrojených mužů s pušky a psy... Zapojení celého kolektivu do pokusu o vyváznutí ze spáchaného činu spouští v kruhu spřízněné sešlosti proměnu jedinců na stádnou zvěř, nerozvážně honící svou oběť. Z lidí budících na začátku dojem sympatických kumpánů klíčí nestoudné zrůdy, schopné v závěru i zničení jednoho nevinného lidského života s cílem oklamat a zadupat vlastní špatné svědomí a zbavit se již tak rozrůstlé viny. Nutno uznat, že ztvárněné a natočené to bylo nesmírně sugestivně, Mariellovi jsem toho chlápka s drtivou proměnou na extrémního hnusáka neměl problém uvěřit a jako obvykle mě herecky (navzdory onomu nepříjemnému pocitu) fascinoval. Ufff, až mi bylo poslední třetinu téměř nevolno, tak mrazivý existencialismus v čisté formě všichni protagnonisti spolu s tvůrci vystihli, tenhle film teď jen tak nevytěsním z paměti. Serge Leroyovi určitě nezazlívám, co nám zde rozehrál, jenom někdy nedokážu pochopit, kde se v tak prostém, obyčejném člověku může náhle zrodit a objevit tolik bezmezného zla. Podnětů k přemýšlení a také skrytých náznaků pro doskládání psychologie (např. i drsná legrace při jízdě s auty či brutalita na uloveném divočákovi) však film ukrývá vícero.[90%]

Úvodná polhodinka sa vlečie, je plná množstvom dialógov - väčšinou 'vatových'. Až do znásilnenia je to nuda. Potom sa však film prehupuje to zaujímavej napätej polohy a divák čaká, čo sa bude diať. Táto časť rozhodne nenudí a aj keď nemá valné tempo a chýba jej lepšia atmsoféra, nahrádza to napätím a prostredím lesa odrezaným od civilizácie. Možno by bolo pre príbeh lepšie, keby bol podaný len z pohľadu znásilnenej, ale takto je aspoń kvôli početnosti postáv pestrejší. Záver zaujímavý. Škoda preto dlhého a nudného úvodu, ale aj niekoľkých logických chybičiek, nie veľa totiž chýbalo filmu do 4 hviezd.