Hra na telo (1979)

Vyjadrená myšlienka je komplikovane podaná, film mnohokrát prešľapuje na mieste, je ťažkopádny. Vo vedľajších úlohách sa mihlo mnoho známych hercov, ale tí nemali čo hrať. Pre neskúseného režiséra to bola nadmerná porcia.

Napriek tomu, že tam hraje pár českých hercov to smrdí slovenským amaterizmom a neherectvom na sto honov. Keby sa to aspoň chcelo tváriť akože autentické herectvo... ale ani to z tohoto nieje cítiť. Aj slovenského "undegroundu" snažiaceho sa byť regulérnym snímkom je niekedy priveľa. 30%

FilmJána Zemanao slepom-neslepom hokejistovi Neumannovi (Marek Frąckowiak), stále popíjajúcom mlieko, a jeho boji proti spoločenským konvenciám. Zasadenie do hokejového prostredia fiktívneho klubu Štadión, hrajúce domáce zápasy na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, predstavuje iba akési dejové zafarbenie, ktorého hlavným motívom je snaha o vykreslenie povahy spoločnosti a ľudí v nej žijúcich. Ak sa na film divák pozrie bližšie, veľmi rýchlo zistí, že je svojím spôsobom zaujímavý všetkým ostatným, len nie príbehom. Ako celok môže pôsobiť dvojakým dojmom. Buď sa dá chápať ako ideologicky oprostená fikcia, ale takisto aj ako - keďže snímok vznikol v časoch hlbokej totality - kritika západných kapitalistických hodnôt, ktoré vyzdvihujú individualizmus nad súdržnosť celku (tento akcent cítiť najmä v scéne, keď sa Neumann vzoprie klubu a nechce nastúpiť na zápas). Okrem iného je film aj menšou sondou do ulíc budovateľskej Bratislavy, mihne sa v ňom - najmä vo vedľajších úlohách - viacero známych hereckých tvárí (ale napríklad aj spisovateľRudolf Sloboda) a tvorcovia do neho zakomponovali aj menšiu dávku ničím neskrývanej erotiky.Hra na teloje filmom, ktorý divákovi veľa nedá. Je to však výlet do nefalšovanej socialistickej minulosti plnej súdruhov, mlieka v sáčkoch, deviatich kíl (zrejme kubánskych) pomarančov, kontrastov, snov o osobných aj spoločenských lepších zajtrajškoch, ktoré nikdy nenastali, smutných a chladných sivých panelákov na rozostavaných sídliskách, komplikovaných vzťahov, spomienok na SNP a minulosť, ako aj hľadania významu všetkého v živote. A do toho sa sem-tam mihne nejaký ten hokej.(01.11.2021)

Možno je chyba aj vo mne a nechal som sa nalákať na film o hokeji, kde by som aj ten hokej niekedy na obrazovke okrem jednej sekvencie videl. Lenže po nej nasleduje zvrat a je jasné, že príbeh nebude o tréningoch, ale o vyrovnávaní sa s novou situáciou. Ak sa však vôbec niečo podobné dá povedať, pretože film akoby celý čas prešlapoval na mieste a podobne nemastno neslano aj končí. Za výhodu tohoto prístupu považujem nepredvídatelnosť, skutočne to nie je film o vzostupe majstra. Zaujímavým motívom bolo uvažovanie nad športovou kariérou a jej rýchlym koncom po tridsiatke, ale opäť nič smerodatné z toho Zeman nevykúzlil. Ako z ničoho v tomto filme.(25.02.2016)

Na začiatku som si aj hovoril, že to nebude taký prúser ako Zemanova Citová výchova jednej Dáši, ale od vtedy ako hlavný hrdina znova začal vidieť, to bola nemastná neslaná revolúcia jedného muža proti debilnej spoločnosti, bez výraznejšieho momentu. Zeman točil jednoducho televízne filmy. Všetko je to točené z ruky, ale bez rozmyslu podobne ako tisícka podobných slovenských filmov. Ťažko sa k tomu vyjadruje v nejakých superlatívoch, keď vezmeme do úvahy, že je to nezaujímavý príbeh z náznakom niečoho väčšieho, príbehovo hútnejšieho, čo sa ale v danej dobe jednoducho naplniť nedalo. Stále mi vŕta v hlave otázka, že prečo sa potom takéto filmy robili?? Hra na telo je podpriemerný pokus o sondu do štúdia morálne zdatného jednotlivca stojacemu proti mašinérií systému. Niečo na chlp rovnaké, len menej depresívne ako Trančíkov Víťaz. A tým pádom rovnako zbytočné.(08.05.2013)