Citová výchova jednej Dáše (1980)

ZemanovaCitová výchova jednej Dášez roku 1980 je koncepčne zvláštnou drámou, do ktorej miestami výrazne "presakujú" prvky komédie, respektíve prvky, ktoré možno vnímať ako humorné (chcene či nechcene). Príbeh o vnútorne stratenej Dáši (Yvetta Kornová) so sebou prináša pohľad na zdanlivo bezcieľne smerovanie mladej ženy, ktorá práve zmaturovala, ale takisto na komplikovanosť partnerských vzťahov či medzigeneračné strety. Neveľmi originálna snímka v praxi dopláca najmä (ale nielen) na nedobrú dramaturgiu, ktorá na diváka pôsobí relatívne chaoticky ("skákanie" z jednej roviny do druhej bez výraznejšie štruktúrovanej koncepcie). Príbehu ako takému navyše chýba údernosť, a to aj v scénach, ktoré jednoznačne majú pôsobiť úderne. Čo sa obsahovej stránky týka, zaujať dokáže iba skutočnosť, že na film z obdobia tvrdej normalizácie sa v ňom "súdruhuje" naozaj málo, pričom priamo či nepriamo badať výrazný "západný" vplyv (možno "skrytá" snaha o kritiku?), viď moderný dom rodiny Kohútovcov, mladé devy v mokrých tričkách či dokonca bez nich, hudba (Xanaduv podaníOlivie Newton-Johna Electric Light Orchestra), ale aj dialógy ("Preto ešte netreba zabúdať na Felliniho, Bergmana, no a čo taký Špielberg."Áno, naozaj tam to "Š" počuť). Herecky je film pomerne nevýrazný,Karol Spišákje nesympatický aRoman Polákstvárňuje čudnú, ťažko definovateľnú postavu Lojza ("Nelezte sem, budem nútený použiť násilie.").Citová výchova jednej Dášeje kvalitatívne chabým a ľahko zabudnuteľným filmom. Na Dášu (a diváka) tu nečaká ani cit, ani výchova, ani veľký umelecký zážitok.

Asi do polovice je to celkom zaujimave a zo zivota; a potom sa to zacne akosi prasit a motat, straca to nit, kazdy slope a rehoce sa a potom ma depresie. Proste ako ist lanovkou do polky kopca a potom sa to zrube cele aj s kabinkou aj s kablami dolu kopcom a polomrtvi pasazieri sa bezmocne koprcaju dolu prekrasnym udolim. Tak ja neviem, co za chore hlavy totok toci, to uz je niekolky film z toho obdobia, kde celkovy dojem je dobry, ale od polovice je to ujete. Koniec som vobec nepochopil, asi mam malu hlavu alebo co. 2*, viac-menej z milosti.

Tragikomický príbeh o zložitých vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, citové vzplanutie maturantky Dáši a pokrytectvo socialistického malomeštiaka. Témy pre tvorcov značne cez čiaru, oni totiž nedokázali z námetu vyťažiť vôbec nič. Kŕčovité spracovanie pôsobí strnulo a nudne. Dvorskú nahovorila Oľga Zöllnerová, Brabec sa potrápil so slovenčinou sám.

Dovolím si nadhodnotiť, kedže v prípade Hry na telo som trochu podhodnotil. Ján Zeman nebol žiaden majster, ale snažil sa dotýkať pomerne nepríjemných vecí, čo v období normalizácie stojí za povšimnutie. Citová výchova nesporne zostarla, asi ako interiérové zariadenie všetkých miestností, ktoré sa vo filme vyskytnú. Dáša ani jej prvý milenec nemajú v rodine poriadne vzory, i ked tá rodina si práve myslí opak a potom sa iba nestačia čudovať. Dialogy občas riadne bolia, jednotlivé situácie však nie sú zvolené najhoršie, ani celkové pesimistické vyznenie života bez pevného bodu. Film ma nikdy nenudil, čo je spôsobené určite aj tou občasnou nechcenou vtipnosťou.

Život Československu v období 1968-1989 znamenal často uzavretie rodiny v sieti známostí tých, čo mali prístup k vyskladneným zdrojom. Miestna honorácia tak pozostávala z mäsiarov, čašníkov, krčmárov a kadejakých vedúcich predajní. Intelektuáli húfne kritizovali malomeštiacke móresy husákovskej smotánky, no akonáhle dostali príležitosť, veľmi radi sa korili úzkoprofilovým tovarom a najmä ich nositeľom do domácností, či na rôzne oslavy. Takto dochádzalo aj k rôznym rodinným prepojeniam. A kto priveľmi vyskakoval, toho dostihla všadeprítomná eštébácka (ne)viditeľná ruka. Rozptýlenie zabezpečovali rôzne neverné aférky, bez akéhokoľvek strachu z nakazenia. O tomto je Citová výchova jednej Daše, príbehu dospievajúcej slečny slovenského malomesta. Žiaľ, miestami pôsobí rovnako zúfalo, nudne a strnulo ako doba, v ktorej sa odohráva a nezachraňuje to ani sprievodná hudba Jara Filipa.