Film (1965)

Spôsob, akým Beckett so Schneiderom búrajú štvrtú stenu je úchvatný. Nielenže sú postavy vo filme vydesené vždy, keď sa ich pohľad stretne s objektívom kamery a oni si tak všimnú niekoho, kto do ich sveta vonkoncom nepatrí, ale to, že Keaton zostáva Keatonom, tým smutno-smiešnym chlapíkom v slamáku, ešte aj vtedy, keď sa trištvrte snímky dokonale vyhýba akémukoľvek priamemu kontaktu s divákom (väčšinu filmu je snímaný od chrbta), to je naozaj majstrovské. Čítal som Beckettovo vysvetlenie námetu filmu, no môj dojem bol od začiatku ten, že sa dívam na momenty zo života záhadného neurotika, ktorý sa snaží zbaviť svojej minulosti a utiecť pred svojou prítomnosťou. No zabudol na jedno. Nikdy nedokáže ujsť pred sebou samým. Beckettom zvolený titul pre tento kraťas je taktiež trefný: ako inak sa dá označiť príbeh bez slov vyrozprávaný cez pohyblivé obrázky?

Extravagantný filmíček ,ktorý ignoruje všetky atribúty vyrobenia klasického filmu a radšej si ide vlastnou cestou. Film dokonca nepotrebuje ani príbeh. Kult okolo tohto filmu je určite zaslúžený. Je pravda ,že existuje aj dokument ,ktorý omnoho viacej vysvetľuje tento kraťas ,ale radšej si nechám toto surealistické dielo nevysvetlené. Pod rúžkou tajomstva je omnoho sympatickejší. 75% Klenot amatérskych projektov...

Berkeleyovské esse est percipi (být je být vnímán) je v provázáno s bizarní "ontofóbií", s nemožností být vnímán sám sebou, s děsivostí sebereflexity jež je ustavena odělením Já jako subjektu a Já jako objektu. To směřuje až k destrukci sebevědomí (roztrhání fotografií). Absence jakéhokoli zvukového doprovodu jen stupňuje působivost snímku. Režijně je sice podepsán Alan Schneider, nicméně Samuel Beckett mu neposkytl mnoho prostoru pro vlastní invenci (i Buster Keaton si prosadil pouze gag s vynášením psa a kočky).

Ťažko uchopiteľný snímok komika Bustera Keatona, ktorého poznáme ako Friga. Film je bez zvuku, hluku a hudby a predsa kričí do sveta. Klaustrofobicky ladený dej s vynikajúcou kamerou odohrávajúci sa v neurčenom čase je smutným príbehom plný bolesti a ťarchy.

Záber na oko je samozrejme najlepší v pôvodnom Blade Runnerovi, no aj tu pôsobí osudovo. Keaton sa na staré kolená zúčastnil umeleckého experimentu, ktorý síce môže mať hlbokú myšlienku, ale ku divákovi sa dostáva len veľká nuda. Film je výhodné pozerať s dodatočne pridanou hudbou.