Ashes and Snow (2005)

Nemám moc rád slovo kýč. Bohužel sem se hodí přesně. Ano, jsou to krásné obrazy na lidi, na zvířata, na krajinu a na jejich vzájemná propojení.Je to ovšem celé strašně přeslazené.Všechny záběry jsou zpomalené, podbarvené je to pomalou meditativní hudbou, je použitý jakýsi sépiový filtr a k tomu se občas přidá pronesená hlubokomyslná myšlenka, která ale spíš ruší, než že by nějak silně vyzněla. Mnohem lépe bych si to dovedl představit jako statické obrazy na nějaké výstavě. Jako rozpohybovaný film je to pro mě nefunkční. Celý „dokument“ má zhruba hodinku a já jsem to dával z donucení tři večery. Smířlivě dávám dvě hvězdy za ty krásné obrazy a ty myšlenky, se kterými vlastně souzním.(30%)

Rada by som napísala pár slov, kým ešte ten zážitok vo mne doznieva. Nie je jednoduché okomentovať niečo tak hlboké a emotívne. Nie je to dokument, a áno je to umelecky spracované. Umenie predovšetkým oslovuje dušu a malo by vyvolávať emócie. Skoro polovicu som preplakala, čiže keby som hodnotila len umeleckú stránku, nemala by som na výber a musela hodnotiť plným počtom. Toto dielo je však ďaleko hlbšie, než to povrchná ľudská myseľ dokáže vstrebať. Snáď som pochopila podstatu. Určite som nepobrala všetko, ale žasnem ako sa dá pár slovami vyjadriť toľko veľa. Všetky scény so zvieratama boli nádherné. Nerada by som urobila takú chybu, ako niektorí, čo tu hodnotia len technickú stránku a nedokážu sa ponoriť do víru videného a zapojiť emócie. Dej, ak to tak vobec možem nazvať a zároveň celá myšlienka filmu bola dosť zenová. Sme prepojení. Sme jedno. Prirodzený kolobeh života.Celý čas som však zároveň vnímala, ako veľmi sme sa odtrhli a vzdialili od svojej podstaty. To bol dovod, pre ktorý som plakala. Zvieratá sú prirodzené a dokážu s nami žiť úplne v mieri a súznení. To len my stále hľadáme Raj. Pritom sme tak slepí, že nevidíme, že sme sa doň narodili.

Súhlasím s používateľom Dudekom, ale snímku hodnotím ako lepší priemer, pretože pohyb na hranici fotografie a filmu mi pripadal zaujímavý, okrem toho, téma symbiotického vzťahu človeka a prírody je v dnešnej spoločnosti naliehavá. Gregorymu Colbertovi sa podarilo pekne zachytiť napríklad stádo slonov, zábery možno nie sú dych berúce, avšak vyvolávajú reflexiu. Jednoduchosť neznamená hneď povrchnosť, neoriginalia nie je vždy gýčom. Celý film je taká lyrická básnička, neurazí, neotrasie, ale zanechá jemný dotyk.

Božská krása, úžasný nápad. A plovoucí myšlenky na hladinách jemných pocitů.Nestačí si tu nádheru pustit jednou či dvakrát. Koukat po celý život stále budu obdivovat harmonií a klid tepající z těchto 63 min. Vyžaduje to ohromné soustředění, jenže pak odměnou je krásný pocit, který při sledování filmů nastane jen párkrát za život.

Nežné, krehké, meditatívne a nápadité prepojenie všemožných výrazových prostriedkov - od možností ľudského pohybu cez tanečné kreácie, ukážka fotografických snímkov partnerstva človeka a zvieraťa vo filmovom prevedení, dominujúca meditatívna hudba, sugestívny slovný doprovod... všetko nakombinované veľmi jemnocitne. Krásne syntetické umelecké dielko.