Zvony pre bosých (1965)

Zo Zvonov pre bosých je miestami dosť cítiť modelovosť Bukovčanovej predlohy. Film do značnej miery stojí na dialógoch, čo môže, vzhľadom na obvyklú úroveň dialógov v slovenskom filme, vyvolávať rozpaky. Očakávaná topornosť sa síce miestami objavuje, ale celkový dojem zachraňuje herecké obsadenie, najmä výborný Rajniak. Ak by boli Zvony natočené o 10 až 20 rokov neskôr, pravdepodobne by boli realizované v úpadkovej forme televíznej inscenácie. V roku '65 sa však ešte točilo s vedomím, že film je vizuálne médium a kamera nie je iba nástroj na mechanické zachytenie obrazu. Rosincova kamera je dostatočne hravá na to, aby sme o Zvonoch pre bosých mohli hovoriť ako o filme, no zároveň sa neuchyľuje k ostentatívnemu formalizmu, ktorý by v kombinácii s klasicky vystavaným zvyškom filmu pôsobil rušivo. Za zmienku stojí aj prekvapivo explicitná erotika a neprekvapivo pôsobivá Liškova hudba.

Barabášovo komorní válečné drama z nekonečných zasněžených hor soustředěně studuje postupně se proměňující vztahy mezi bytostmi vrženými do války, toho netvořícího ohně nenávisti a neporozumění. Každé setkání je zde osudové – a zvláště to se sebou samým. V něm člověka neohrožuje cizí zbraň, ale vlastní svědomí, v jehož světle se odhaluje pravá hodnota druhého, bližního. V zdánlivě monotónních scenériích se znovu a znovu potkávají dva partyzáni, pokaždé jsou trochu jiní a když zajmou mladého německého vojáka, uvolní se jejich dosavadní pouta a v odrostlé dětské tváři se začnou zrcadlit oba. V závěru pronikne do vyprávění i ženský prvek, který primárně demaskuje heroismus války a mužského vojančení. I v tomto spojení každý znovu přehodnocuje svou dosavadní cestu a přimyká se k ideálu života na svobodě. Vyprávění konečně katalyzuje tankistická jednotka, která se v průběhu filmu opakovaně objevuje jako jakýsi přízrak. Její závěrečný příchod opět spíše vypovídá o válce – jasně diferencuje přístup slovenských partizánů od odlidštěného vojenského mechanismu, který se odhalí jako svým způsobem osudový všem – i tomu, který se k němu sebezáchovně vztahoval.

Veľmi dobrá komorná vojnová dráma dvoch partizánov, riešiacich nie len svoje oddelenie od jednotky, ale aj morálne dilemy spojené s mladistvým nemeckým zajatcom a nešťastnou obyvateľkou blízkeho mesta, ktorá sa im pripletie do cesty. A hoci sú ich reči hrubé, ich srdcia sú mäkké. No nečakajte šťastný koniec. Produkcia je kvalitná a Zdeněk Liška tentokrát minimalisticky udržuje atmosféru na slušnej úrovni. Výsledok však stojí hlavne na vynikajúcich výkonoch Ivana Rajniaka a Vlada Müllera, ktorí sa v podobných charakterových roliach mnohokrát osvedčili. 80%

Silná dráma, ktorú vylepšil dobrý koniec. Nie happyendový, ale taký, aký sa na danú situáciu hodil. Rajniak ako vždy exceluje, no Vlado Müller bol svojím zranením utlačený do úzadia, v podstate sa jeho rola obmedzila na hromženie a nadávanie jeho mocným hlasom, na veľké herecké scénky tu čas nezvýšil. Niekomu možno vadí, že Bukovčan nepopísal partizánov len ako mocných bojovníkov, ale že to boli často ľudia skrývajúci sa niekde v horách, kde sa aj pilo, aj milovalo aj rôzne iné robilo než partizánčilo. Nehovoriac aj o zločinoch, ktoré sú dodnes povinne zamlčiavané. Zvony pre bosých ukazujú partizánov ale aj ako milosrdných ľudí, ktorí Nemcov zbytočne nechcú zabíjať, čo sa nakoniec aj tak môže obrátiť proti nim. Tu je trocha propagandy, pretože väčšina z nich bila Nemcov hlava nehlava. Milostná historka s predabovanou poľskou herečkou na druhej strane poukazuje na to, že voči ženám bola vo vojne úcta aj medzi dôstojníkmi Wehrmachtu, hoci to nebolo vždy na 100%

Tuzemských filmov, ktorým som udelil päť hviezd, je toľko, že ich spočítam na jednej ruke. Toto je jeden z nich. Krásny protivojnový film, horské "road movie", komorná konverzačka, ktorej dialógy bavia od začiatku do konca. Hudba je miestami psychedelická, niekedy ako by bola inšpirovaná japonskými filmami z tej doby. Pridáva to na jedinečnosti.  Je tu napätie, je tu trochu akcie a je tu dokonca aj humor. A hlavne sú tu excelentné herecké výkony. Zvony pre bosých je vďaka originálnemu scenáru veľmi  ojedinelým filmom, ktorý bavil pred päťdesiatimi rokmi a bude baviť aj o päťdesiat rokov. Len málokto o tom vie - čo je až trestuhodné. Koniec je drsný a surový, nechcený, ale na tú dobu prirodzený. Bez váhania 90%.