Zbehovia a pútnici (1968)

Filmy režiséraJuraja Jakubiskamožno pokojne nazývať aj ako jakubiskoviny. Vyznačujú sa prvkami podobenstva, surrealizmu a poetiky, ktoré sa v nich vyskytujú na úkor príbehu a obsahovej atraktívnosti diela. Patrí k nim aj snímkaZbehovia a pútniciz roku 1968, ktorá - rozdelená na tri časti - nazerá na tri rôzne vojny - prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu a údajne bližšie nešpecifikovanú vojnu v budúcnosti. Údajne preto, lebo zatiaľ čo prvá a druhá svetová vojna sú v Jakubiskovom počine ešte čitateľné, záverečná časť sa už naplno vyznačuje znakmi typickej jakubiskoviny, ktorá je nielen ťažko čitateľná, ale takisto aj nezaujímavá. Je síce zrejmé, čo sa autor snaží filmom ako takým povedať - primárne si všíma a upozorňuje na rozkoly medzi ľuďmi, ktoré vystúpili do veľkých tragédií, - ale, bohužiaľ ako aj v prípade nejedného jeho iného filmu, volí na to ťažkopádny a zbytočne prekombinovaný spôsob, spájajúci v sebe možno až komplikované rozprávačské postupy, podpisujúce sa pod to, že to ktoré dielo robia do veľkej miery divácky neatraktívnym. AjZbehovia a pútnicisú preto niečím, čo by sa dalo prerozprávať oveľa zrozumiteľnejšie, a tým pádom aj atraktívnejšie. Lenže sa tak nedeje a na tomto takmer dvojhodinovom počine to vidieť. Napriek tomu, že v porovnaní s inými Jakubiskovými filmami ide ešte o relatívne pozerateľné dielo (najmä pre niektoré obsahovo celkom zaujímavé scény predovšetkým v prvej polovici filmu), ako celok dopláca na typické neduhy jeho tvorby, ktoré sme už spomenuli.Zbehovia a pútnicinevychádzajú zo zlého námetu, ale v praxi nie sú schopní diváka väčšmi zaujať. Áno, sem-tam ponúkajú niečo lepšie ako väčšina Jakubiskovej tvorby, ale stále je to veľmi málo na to, aby sa o tomto diele dalo hovoriť ako o dobrom, čo i len kvalitatívne priemernom filme. Na to je totiž až príliš veľkou jakubiskovinou. A je to poznať.

Zbehovia a pútnici alebo Cigáni a šaľenci ? Modernistická vojnová kakofónia s rozletenou kamerou versus vyhodňárske folklórne hýrenie. Dedinská revolúcia ožranov a starých tetiek. Mŕtvi husári, mŕtvi sedliaci, mŕtve deti, mŕtve zvieratá, mŕtvi Nemci, mŕtvi povstalci a mŕtve ľudstvo, to všetko za znenia hurónskeho smiechu a rozšafnej muziky. Vsuvka z aktuálneho diania a felliniovské postapo. Odvážna vízia alebo manieristický bordel ? V kontexte slovenskej kinematografie sa určite jedná o výrazný a odvážny film s veľa silnými momentami, ale na mňa bolo tých filtrov a preexponovania a gest a póz a hystérie a kontrastov a nahoty a expresivity a bohovania a hnusnej estetiky predsa len príliš -  a hlavne príliš halabala. Scenár: JJ + Ladislav Ťažký + Karol Sidon. Maniera nad obsahom.

Vo svojom druhom celovečernom filme Zbehovia a pútnici sa Juraj, tak trochu „utrhol z reťaze” , pričom vo všetkých troch poviedkach vystupuje tajomná postava “Smrť” , ktorú stelesnil slovenský majster vedľajších rolí - Gusto Kubáň, z ktorého ide skutočný strach a hrôza. Ultra nádherná p. Vášáryová, ak by účinkovala v snímku, o čosi viac tých filmových minút, tak by 100 % dominovala na „striebornom plátne” , takto strháva väčšinou celú pozornosť tento holohlavý pán, ktorý je niečo medzi Lurchom z rodiny Addamsovcov a Smrťou, ktorá hrá šachovú partiu s rytierom Antoniusom Blockom v Siedmej pečati, švédskeho virtuóza Ingmara Bergmana.

Prvá poviedka je jednoznačne najlepšia, hlavne vďaka živelnému Mikulášovi Ladižinskému. Za zmienku stojí, že šarišské nárečie v poviedke zohralo svoju rolu a vynikajúco ju ozvláštnilo, skrátka scenár v šarištine - pastva pre uši. Zvyšné dve poviedky už za toľko nestoja, je to prepálené, jak hýrivými farbami, tak časovo, a tak zaujme najlepšie zosobnenie smrti na filmovom plátne v podaní Augustína Kubána. To je, prosím pekne, Doktor Smrť.

Pri prvej poviedke som mal pocit čistého šialenstva, forma i obsah sa vymykali zdravému rozumu a priznávam, že som to chcel vzdať. Tento oslavovaný Jakubisko sa mi vôbec nepáčil, dokonca ma iritoval. Druhá poviedka bola zrozumiteľná a napriek svojráznemu štýlu autora, jednoznačne najlepšia. Zaujímavosťou je vsunutie zopár záberov s komentárom o augustovom napadnutí Československa, čo dodalo poviedke ešte väčšiu výpovednú hodnotu. Tretia poviedka je akýmsi súhrnom predchádzajúcich. Jakubisko vo svojom filme ako celok využíval surrealistické prvky, depresívnu atmosféru, divoký vizuál a to všetko pri rýchlej kamere a podmanivej hudbe.