Vzpomínky (1968)

Vzpomínkyjsou revolučním filmem Kubánce Tomáse Gutiérreze Aley. To, že je film revoluční, ještě neznamená, že není zároveň kritický. Avšak jeho hlavním cílem je ukázat toho, kdo již nemá místo v "nové" době. A je v tom celkem nekompromisní, nezávislost (a jistým způsobem autonomii) rázně mění v konečnou osamělost. "Hrdina" příběhu, existenčně zajištěný, se chce stát spisovatelem, čímž se rovněž rozhodne stát autonomní, objektivizující jednotkou stojící nad veškerým děním. Avšak jak zjišťuje, taková pozice nezbavuje tělesných potřeb, vede jen do izolace, osamělosti. Toto revoluční pojetí nevidí umění jako autonomní, nýbrž jako angažované, nelze zůstat mimo, řešením není ani umění pro umění, jen přímé zapojení. Tomu se Alea nebrání. Film se podobá koláži, stává se tím víc osobnější, bezprostřednější, intimnější. Hlavní postavou filmu je Sergio Carmona Mendoyo (Sergio Corrieri), osamělý intelektuál minulých dob. Z dalších rolí: předmět touhy Elena (Daisy Granados), dávná a snad jediná pravá láska Hanna (Ofelia González), či kamarád Pablo (Omar Valdés).Vzpomínkyjsou revolučním filmem, angažovaným, kritickým, dynamickým v pohybu i ve formě. Jde o zajímavý filmový požitek.

V Spomienkach je toho dosť depresívneho, kritického a existenciálne osudového, avšak letná atmosféra Havany, prechádzky jej ulicami, obzeranie sa za dievčatami a príjemné šesťdesiate roky filmu dodávajú dosť optimizmu. Ak nie vždy hlavnej postave, tak divákom určite. Voiceover nám pomáha niečo pochopiť, občas je však ťažšie uchopiteľný a mimo svoju dobu a územie niet divu. Sergio Corrieri nezlezie z plátna a i keď má svoje chyby (je to sukničkár a tvári sa možno viac ako intelektuál než v skutočnosti je), ale nie je problém sa na jeho osud a emócie napojiť. Zároveň vyzerá presne ako Gael Garcia Bernal.

Memorias del subdesarrollopredstavuje spojenie drámy s dokumentárnymi prvkami, zachytávajúc postrehy intelektuála Sergia (Sergio Corrieri) v období rokov po Kubánskej revolúcii, kedy ľudia okolo neho odišli preč, zatiaľ čo on zostal na Kube. Obsahovo je filmTomása Gutiérreza Aleuz roku 1968 útržkami bežného života postavy Sergia, ktoré sa v obrazoch a myšlienkach pretínajú s rôznym politickým filozofovaním, ktoré nemusí byť každému divákovi zrovna pochuti. Odzrkadľujúc atmosféru šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, je snímka skôr intelektuálno-politicko-filozofickou sondou, než niečím, čo by ponúkalo atraktívny príbeh schopný výraznejšie zaujať a baviť. Tým najpodstatnejším, čo si môže divák z filmu vziať, je utvrdenie sa v tom, že ľavicové revolúcie, myšlienky a teórie (o to viac, ak sú prenesené do praxe) so sebou nič dobré neprinášajú. Obsahová stránka snímky veľkou kvalitou neoplýva, ale malú pochvalu si Aleovo dielo zaslúži aspoň za výpravu. Hoci aj z nej by sa dalo vyťažiť viac, autentické prostredie Kuby šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia má čosi do seba.Memorias del subdesarrollov každom prípade nie je filmom, po ktorom by siahol bežný divák. A aj keď po ňom siahne náročnejší divák, nemusí ho zákonite baviť, keďže sa venuje veľmi vyhranenej téme, stojacej na ešte vyhranenejších myšlienkach s filozoficko-politickým presahom.

Daisy Granados je sexy baba. No, ale nie o tom som chcel, aj keď je to vlastne jedno malé pozitívum tohto diela. Film je silnou kávou. Takou tou kubánskou. A ja kávu vo všeobecnosti nepijem, pre mňa je veľa už aj také cappuccino. Tak som to všetko pil po malých dúškoch, aby mi nezabehlo a aby som skúsil pocítiť a v podstate nájsť tú chuť, ktorú tak každý obdivuje a zbožňuje. Bol som ale slabý. Táto kávička mi nedopriala spokojnosť, po ktorej som tak bádal a uistil ma, že to bude zrejme večné hľadanie. Budem musieť skúsiť inú značku.

Určitě velmi zajímavý experimentální film. Když bereme v úvahu rok vzniku, nad experimentálním podáním lze tleskat ještě dnes. Snad je to i zajímavý pohled do jiného časoprostoru (do 60. let na Kubě, možná dříve), ale jak se mi to u filmů experimentálních a retrospektivních k tomu často stává, děj se tříští, chybí tomu ucelená myšlenka i jednotící prvek. Jediným sjednocením je tak velmi nesympatický hlavní hrdina, troufám si říci antihrdina, který mi nepřinesl nic moc hezkého ani obohacujícího.