Vepři a válečné lodě (1961)

Japonského režiséraImamuru, začínam mať čoraz vo väčšej obľube, i keď zväčša zobrazuje ničím a nikým neprikrášlené prostredia, z ktorých mi mimochodom nenormálne zviera žalúdok, podobne ako zrovna i práve teraz, keď som akurát dosledoval toto mimoriadnešpinavé&skazenédianie, a to hneď okolo mladého gangstraKintua ďalších členov jeho podsvetia, ktorí si vôbec nerobia ťažkú hlavu zo všetkých prebiehajúcich udalostí, z ktorých bude mať minimálne divák veľmi zvláštny, až by som normálne povedal, že miestami čudesný pocit, nakoľko si tento režisér, znovu nekladol servítku pred ústa, čím je v podstate naprosto povestný, že sa pozerá na svet reálnou optikou, v tomto prípade - vskutku, drsnou, čiernobielou, kompozíciou obrazu, ktorou ma doslova vtiahol rovno do「bodu epicentra」, skrátka to vyzeralo, ako priam vystrihnuté z dobových dokumentárnych denníkoch, vďaka čomu snímok dosahuje čo najvernejšieho rozmeru, ktorý podtrhuje i záverečná sekvencia, ako vystrihnutá z nejakej, japonskej verzie soJumanji&Francúzskej novej vlny, čo je spoločnou kombináciou tohto kinematografického dielka z roku 1961. • Obsadenie bolo skutočne vydarené, keďžeDžicuko Jošimurová, ktorá najprv stelesnila komplikovanú postavu menomHarukovButa to gunkan, tak čochvíľa kompletne vyhodí vyhýbku smerom na prelomovúOnibabu, ktorá je snáď ešte oveľa komplikovanejšou, než bolo tomu predtým, pričom si je vari možné následne všimnúť i to, že tam mala predsa namierené už na konci tohto príbehu, počas ktorého sa udiali najrôznejšie veci... Dalo by sa tiež podotknúť, že dokonca tak trochu zatienila i svojho priateľa - protagonistuKintu, ktorý rovnako začal intenzívne uvažovať nad tým, že by mohol zmeniť svoj život, pokým je na to osudom ukotvený čas, čiže, konečne zavesiť túto pochybnú kariéru na klinec? • Tieto postavy sa väčšinou vzájomne dopĺňali, ak to tak môžem nazvať, pritom sa postupne pridávali i mnohé ďalšie, medzi inými napríklad i taký gangsterTetsuji, ktorý má zrejme všetky svoje dni dávno spočítané..., alebo si to len namýšľa? •Pozrite sa na týchto nešťastníkov v nešťastnom prostredí, a potom nakoniec sami uvidíte, či pre nich jestvuje kúsok nádeje.Pre niektorých určite áno, ak si avšak dajú povedať...

Piaty Imamurov film je spoločenskou kritikou na pozadí stretu západu a východu. Chudobné Japonsko a hlavne jeho mládež sa uchyľuje k prostitúcií alebo sa stáva členmi jakuzy. Takto sledujeme aj osudy dvojice hrdinov Kinta a Haruko, ktorý sa snažia nájsť svoje šťastie ale aj cestu k svojej úprimnej láske v časoch, kedy bláznivá naivnosť - žily sme šťastne dokým sme nepomreli, je pasé a ustupuje pragmatizmu a praktickosti. Imamura krásne rozvíja niekoľko motívov. Tie sa prepletajú, dopĺňajú a smerujú k skvelému finále prestrelky a úteku prasiat ulicami vychýrenej štvrti. Je to aj tragické, aj úsmevné, dokonca je v tom štipka nádeje. Natočené je to perfektne. Hlavne scény v daždi a v noci sú tak silno atmosférické, že som mal chvíľu dojem, že sa v obraze strácam( v tom dobrom slova zmysle). Doba, ktorá nebola príjemná, ale ktorú film značne romantizuje aj demistifikuje a zostáva po ňom dobrý pocit. Rezonuje to.

Uřvanější než italské komedie. Ale to gradování absurdity až po závěrečnou smršť s prasaty ve vykřičené čtvrti mě dostalo. Spokojenost. Eigasai 2019.

Veľmi slušná dráma. Hrdý samurajský národ tu predstavujú ľudia, ktorí strácajú posledné zbytky sebaúcty. Taká miera reflexie je zriedkavá a obdivuhodná. Na to môžu byť japonci právom hrdí.

Kinta se stará o prasata a zároveň se stává členem místní jakuzy. To se nelíbí ani jeho otci, ani jeho přítelkyni Hiroku. To vše se odehrává v Japonsku, kde jsou stále rozmístění američtí vojáci. *** Nějak jsem se v tom ztrácel.