Věci života (1970)

Skutočná reklama nacigarety, ktorej by nestíhal aniDiCaprio, ktorý vo filmoch fajčil snáď aj pod kryhou Titanicu a to už nehovorím oBartoškovi. Bývalý módny trend je tu naozaj cítiť a nosili sa ajchlpy na hrudi- aj tie tu uvidíme, našťastie nie uRomy Schneider. Film je však o inom. O tom, ako v posledných chvíľach prebehne pred očami celý život a zo spomienok sa aj tak na povrch najviac vynára láska. Tá je prítomná všade, počas celého života a aj v tragédii osudu. Niekto nazve film úžasný a krásny, ale mne prišiel jednoznačne smutný.

Podľa mňa sa zrovna v tomto ojedinelom prípade, jednalo nielen o mierne roztržitý, ale zároveň aj poriadne zadymený počin, aby som bol teda naprosto presným v samotných charakteristikách tohto filmu, keď vzápätí ihneď vysvetlím, čo mám tým vlastne na mysli: V prvej veci sa pomerne častejšie skákalo po časovej osi - sem a tam, čiže z aktuálnej prítomnosti ohľadom istej, zlomovej udalosti, ktorú v podstate sledujem už v úvodných záberoch, kde očividne došlo k nejakej určitej autonehode, ktorú ale nateraz nebudem bližšie charakterizovať, kto bol toho účastníkom, pričom od tohto kľúčového momentu, sa táto konkrétna situácia, akoby znovu vracala na začiatok, v danej retrospektíve, čo všetko jej skrátka ešte predtým predchádzalo, čiže by sa dalo povedať, že sa to bude okolo nej proste neustále krútiť, a to navrch i s množstvomspomienoknaprieč celým týmto dianím. • V druhej veci som si rýchlo uvedomil, že predstaviteľPierreho Bérarda, t.j. Michel Piccoli, zrejme tie cigarety len tak chytro z ruky nespustí, tým pádom fajčil jednu od druhej, ako povedzmefabrický komín, až som mal miestami taký veľmi čudný pocit, že mi ten „fajčiarsky smrad”, skrz obrazovku, prelieza rovno až do obývačky, vôbec, väčšina postáv fajčili, akoTurci, čo by napokon predstavovalo neuveriteľnú, dymovú clonu! • No, súčasne sa jednalo o akýsi, módny trend, ktorý bol v tých časoch absolútnym štandardom, pritom v tejto možnosti ho bolo asi až príliš. • Ďalej k merítku veci. Nebudem popierať, že mi obidve eventuality nadmieru prekážali, predovšetkým, čo sa teda týka samotnej štruktúry tohto filmu, čo nielenže mňa ako diváka, čím ďalej, tým viac začínalo pomaličky otupovať, keďže som ani zvlášť nevedel, na ktorý časový úsek, sa mám začať viacej sústrediť, čo by som nakoniec okomentoval úplne prostými slovami: „Režisérovi sa forma totálne vymkla spod kontroly!?” • Našťastie to aspoň zachraňujú kvalitné, herecké výkony, keď hlavnej postave v podaní Michela Piccoliho, obstojne, i keď nie s dostatočným hereckým priestorom, zručne sekundovala postavaHélèny Haltigovejv podaní Romy Schneiderovej, ktorej dialógy som si rád vypočul v pôvodnom znení s jej typickým, rakúskym prízvukom, to sú plusové body - extra naviac. • Vskutku, mal som oveľa väčšie očakávania ohľadneVecí života, ktoré na mňa pôsobili akosi neživotne. PS: Aspoňže filmová dĺžka bola celkom ideálna, lebo v opačnom prípade by som za pridanie ďalších minút, snáď automaticky strhával percentá, čo by som naozaj dosť nerád.

Ne, stale si myslim ze Docela Obycejny Pribeh je brutalne precenovany a toto je jedna z najlepsich roli Romy Schneider. Spolu so svojim filmovym druhom Michelom Piccolim /Velka Zranice, Salto nel Vuoto/ bola nadherna, Piccoli tu havaruje na aute a nasledne film sleduje jaxa dotycny vytrhol z dynamickeho zivotneho stylu, jhodnoti ludi, vztahy a nazory na zivot a na smrt. Sautet ako reziser bol vacsinou len zrucny rutiner, az tu ukazal ze vedel tocit filmy : 74 %

Som veľmi rád, že sa mi podarilo nájsť a vidieť tento mimoriadny a napriek tomu málo známy film. Som veľmi rád, že sa takéto kvalitné filmy pred 50 rokmi nakrúcali. Som veľmi rád, že som sa opäť na obrazovke stretol s mojou obľúbenou Romy Schneider a ubezpečil sa o hereckých kvalitách Michela Piccoliho. Som veľmi rád, že Claude Sautet nakrútil film, ktorý mi svojou skladbou pripomínal puzzle. Som veľmi rád, že všetky dieliky do seba krásne zapadli a vytvorili obraz, na ktorý dlho nezabudnem. Naopak, nie som, ani ako fajčiar, rád, že sa vo filme fajčilo ako o preteky.

Věci života a smrti; k tomu druhému vede cesta mězi dvěma ženami. Nebo je tu jen jedna žena se dvěma tvářemi. Nebo je tu jedna tvář; muže, který je unaven vysvětlováním. Muže, který má při fatální smůle tolik štěstí, že neumře jako dobytek na jatkách (jako při většině smrtelných nehod, kdy strach je to poslední, co člověk zažije), ale může (má ještě čas) si popovídat se smrtí: o životě - a o smrti. To jsou věci života, ne smrti: "Proč přestala hrát hudba?" Hudebník usnul..."