Můj strýček (1958)

Sympatický pán Hulot sa poprázdnináchtentokrát ocitá uprostred modernej civilizácie. Produkcia je uvoľnená a navodzuje nostalgickú atmosféru Francúzska začiatku minulého storočia. Pán Hulot svojou ležérnou nešikovnosťou rozohráva série gagov. Pomáha mu v nich nie len jeho synovec ale vlastne celá jeho vydarená rodinka, ktorá svojou modernosťou kontrastuje s jeho staromilským spôsobom života. Tak trochu to pripomína chaplinovuModernú dobualeboKrtka v sne. Humor je úplne nenásilný a produkcia sa nesnaží žiadnym spôsobom naň sústreďovať. Scény sú vždy celky bez detailov takže všetko sa deje akoby mimochodom a dej plynie od pointy k pointe bez akéhokoľvek zdôrazňovania. Napriek tomu ma rozosmial úplne obyčajný náraz chlapíka do kandelábru. Herci nie sú žiadne hviezdy ale svoje úlohy zohrávajú veľmi dobre a presvedčivo. 70%

Fraškovitá situační komedie založená na kontrastu mezi starým a novým, na protikladu chaotickýho ale zábavnýho života ve starší francouzský čtvrti vůči spořádanýmu ale nudnýmu a pravidlama spoutanýmu životu v nově postavený čtvrti moderních vil. Oba světy jsou tady vykreslený do extrémů. Tradiční čtvrť je idealizovaná ve stylu nostalgickýho venkovskýho/maloměstskýho romantismu. Modernismus je naopak vyjádřen pokročilou automatizací, sterilní čistotou, a dogmatickým minimalismem. Vzájemnou interakci obou světů pak zprostředkovává strýček Hulot, kterej ze svýho bytu ve starý čtvrti občas chodí navštěvovat svoji sestru, švagra a synovce v jejich moderní vile. Svým nepředvídatelným chováním vnáší do uspořádanýho světa zmatek a vytváří různý chaotický situace, který ukazujou jak jsou nastavený pravidla omezující a nedostačující pro běžnej život. Celej film se dá v podstatě chápat jako jedna velká kritika modernismu. S pointou se dá do určitý míry souhlasit. V reálným životě to ale takhle černobílý samozřejmě neni. Vizuálně zajímavej film. Dobrá výprava.

Jacques Tati je ako filmár veľmi precízny, má veľký zmysel pre detail a navyše nenápadný a nevtieravý humor, ktorý nepotrebuje ani veľké komické gestá, ani salvu vtipných dialógov. Jeho tretí celovečerný film Mon Oncle prináša príbeh dvoch svetov – fyzických, ale aj duševných. Sympatický rojko Monsieur Hulot sa tentokrát ocitá mimo svojej komfortnej zóny. Zo svojho sveta plného domov z prelomu storočia s ošarpanou fasádou a drevenými okenicami, kioskov, kaviarní a srdečných mestských postavičiek (nechýba samozrejme ani krásne dievča od vedľa) sa dostáva do sterilného sveta svojej sestry a synovca, ktorí žijú v blízkej modernej štvrti. Tá je plná budov z betónu, ocele a skla pripomínajúcich výtvory brutalizmu, ktoré tunajší obyvatelia nazývajú svojimi domovmi. Ich domy sú pre nich skôr trofeje než miesta pre život. Počíta sa to, kto má najmodernejšie vybavenie, nehľadí sa na vkus či pocit bezpečia, ale na názor susedov, šéfa a pohyb akcií. Všetko je presne vypočítané, všetko je symetrické a uložené v podobe základných geometrických tvarov, skrátka všetko má svoje miesto. V tomto ohľade sa ale prejavuje Tatiho génius. Totiž aj vo svete Monsieur Hulota má všetko svoje miesto – vtáčik v klietke spieva len v prípade, že je motivovaný odrazom slnečných lúčov z Hulotovho okna dopadajúcich v presnom uhle, alebo scéna s rozbúraným múrom, v ktorej sa uplatnil aj Tatiho zmysel pre detail, kedy Monsieur Hulot zakopne a zhodí tehlu, ktorú okamžite dá na jej pôvodné miesto, hovorí o presnom usporiadaní. Rozdiel medzi poriadkom vo svetoch Monsieur Hulota a jeho sestry je ale v tom, že v krajine betónu a ocele medzi sebou komunikujú bytové doplnky a vo svete kioskov a kaviarní zase ľudia. Takýto poriadok sa objavuje aj v kompozícií jednotlivých záberov kedy sú herci akoby nábytkom, ktorý sa v scéne práve používa. Zaujímavo bola vykreslená aj budova školy, ktorú navštevuje malý Gérard. Vo svojom šedom oceľovom kabáte vyzerala skôr ako továreň – a vlastne prečo nie... určite zo svojich žiakov vyrába ďalších podnikateľov v štýlovom sáčku a kravate. Po hudobnej stránke sa motívy prispôsobujú skôr svetu Monsieur Hulota. Zaznieva melódia, ktorá, teda aspoň mne, evokovala hraciu skrinku (najčastejšie znela hraná na akordeóne) a ktorú vzápätí vystrieda soft-jazzová klavírna téma. V závere je použitá hot jazzová skladba, ktorá zaznela už v Tatiho predchádzajúcom filmeLes Vacances de Monsieur Hulot. Mon Oncle je filmom, v ktorom nám Tati hovorí, že zázraky existujú... len treba mať otvorené oči.

[3,5*]     Rovnako dobré ako predchádzajúci filmPrázdniny pána Hulota (1953). Tati nechal tentokrát turistov z rôznych štátov na pokoji a svoje satirické oko namieril na posadnutosť modernou technikou a modernou architektúrou. Život v bohatej, modernej štvrti je daný do kontrastu s bezstarostným tradičným spôsobom života v starej, rozpadávajúcej sa parížskej štvrti. Znovu sa tu prejavil Tatiho jedinečný štýl, v ktorom je humor založený výhradne na obraze a rôznych zvukoch (podľa vzoru grotesky). Film sa pri svojej nemalej dĺžke nedokáže vyhnúť istému stereotypu, najmä kvôli opakovaniu gagov a často sa opakujúcemu hudobnému motívu, takže sú v ňom miesta, kde som sa mierne nudil. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

I u filmů můžeme rozdělovat na epiku, která vypráví příběh, a lyriku, která předává pocity a dojmy. Toto je extrémně lyrický film. Nemá žádný příběh a veškerý děj dokonale vystihuje obsah ↑ nahoře. Pro mě, pro kterého je příběh alfa a omega filmu, je to nekoukatelné utrpení. Hodnocení je subjektivní a tak jsem se nechal znovu napálit zdejším průměrem.