Růže pouště (2006)

Druhá svetová vojna, je leto roku 1940 a v Líbyi operuje zdravotný prápor 31. pešej divízie Calabria, ktorý mimo svojich vojenských povinnosti pomáha aj civilnému obyvateľstvu. V skutočnosti išlo o nešťastnú africkú epizódu talianskej armády v 2. svetovej vojne. Film nemá nič spoločné s históriou ale ani s konkrétnou historickou udalosťou. Príbeh je inšpirovaný knihou Il Deserto della Líbya od Mario Tobiniho (dlhoročným priateľom režiséra). Neviem či to bol zámer, alebo 91 ročný režisér Monicelli už na tento film nestačil. Viac menej som z filmu pochopil jeho proti vojenský a proti kolonizačný postoj.

Použitý humor by se dal označit jako vkusný, byť s mírně švejkovským zabarvením - je trefný, ale respektuje Smrt ... tudíž neuráží ani neponižuje. Leč samotné vyprávění je jaksi nedomrlé a v některých momentech až nudné. Má pár velice silných momentů hodných zapamatování - za nejpůsobivější považuju svatbu v zastoupení ... ale na víc než na 3* to nestačí. P.S.: Jak mám cítit osobní sympatie k vojákům, kteří byli srozuměni s tím, že si spolu s německým "bratry" rozdělí Evropu ? Vím, že to byla jen jedna z komediálních scének, které měly pobavit, jenomže málo platné ... na mě neúčinkovala.(21.10.2015)

Súbor veselých i smutných príbehov talianskej poľnej nemocnice uprostred líbyjskej púšte alebo konfrontácia spontánneho a taliansky uvoľneného prístupu so striktnými pravidlami muslimských obyvateľov púštnych osád a hlúposťou vojenského velenia vo víre II. svetovej vojny. Obmedzenosť vrchnosti predstavujú na talianskej aj nemeckej strane figúry tučniackych a absolútne nekompetetných generálsko-plukovníckych šarží. Bežní vojaci s bežnými túžbami ako dobré jedlo, ženy a žartovanie s nejakou tou osobnou tragédiou (veď je vojna) vytvorila štandard, ktorý neurazí, a na druhej starne ani nejako bohvieako nenadchne. Taký upokojujúci koljovsko - svěrákovsko - menzelovsko - hřebejkovský zhovievavý pohľad na neľudské vojnové besnenie. Poznámka: Ide o posledný film v čase nakrúcania 90- ročného známeho talianskeho režiséra Maria Monicelliho. Možno jeho odkaz svetu ako starca na sklonku života spočíval tiež v tomto (súdiac na základe filmu): Snaž sa život aj v jeho tienistých dobách prežiť s čo najväčšou dávkou humoru, ľudskosti a pomoci potrebným. Hlupákov a hlúpe príkazy ignoruj čo najviac sa dá, i za cenu straty pofidérnych výhod a vyznamenaní, i za cenu straty ambicióznych profesionálnych cieľov. Neopúšťaj sám seba v momentoch straty milovanej osoby. Jednak je to nepoduktívne a tiež nevieš, či Ťa náhodou oplakávaná vyvolená/ vyvolený pravidelne a s chuťou nepodvádzal/ nepodvádzala.(18.08.2014)

Místy opravdu vtipné story italské "Mash".. za války v severní Africe.(12.09.2018)

Prapor mediků italské armády je poslán do Libyjské pouště, kde zažívají nejedno dobrodružství. 35%(03.08.2016)