Moji přátelé (1975)

Celkom fajn komédia, ktorá ale bola dosť nevyvážená. Ak by bola celá v štýle ako pasáž s Blierom, hodnotil by som určite vyššie. No to hlavné, čo mi na filme vadilo, boli neprehľadné časové roviny, partička štyroch kamarátov sa vydá za piatym a pomedzi to je polhodinová odbočka, ako sa s ním zoznámili, potom je polhodinová odbočka ako sa jeden z nich dostal na mizinu a začal podvádzať manželku a potom ďalšia polhodinová odbočka do minulosti, ako ďalší z nich si spravil dobrý deň zo svojho zákazníka Bliera. Takže z toho úžasného výletu, na ktorý sa partička vyberie, vidíme len to, ako sa votreli na večierok do nejakej vily, kde jeden z nich zanechá náklad v nočníku, čo teda nie je nič, čo by stálo za sfilmovanie. Monicelli mohol zvoliť iný spôsob rozprávania príbehu. Retrospektívy môžu byť, ale mali by mať zo 5 minút, nie 30 a ešte krát 3, takže 80% filmu je retrospektiva a to prepojenie je dosť oničom. 70%

Pomaly som snáď ani poriadne neveril vlastným očiam, čo to vlastne neustále vrstvil ten Monicelli za nánosy samého nevkusu, čo sa vskutku tvárilo, ako dajaká komédia!? • A ešte sa toho priamo zúčastňovali nielen špičkoví, áčkoví hereckí predstavitelia vo francúzsko-talianskom zložení: [P. Noiret, U. Tognazii, neskoršie i B. Blier!], ale zároveň aj akási, ďalšia napodobenina Nina Manfrediho [postava:Guidoa Necchiho] v podaní akýmsi talianskym hercom / spevákom a podobne: Duiliom Del Preteom, ktorý mi ho miestami tak povedzme predsa trochu viacej pripomínal; inakšie musím teda zväšča len s veľkým poľutovaním skonštatovať, že mimochodom režisér vytvoril svoj nasledujúci, najhorší, filmový titul, a to konkrétne hneď po predchádzajúcom príspevku v podobeLekára a šarlatána[ktorý si oproti svojmu najhoršiemu konkurentovi udržal o miniatúrny chlp väčšiu kvalitu], aké som od neho doposiaľ videl, pričom jestvuje i potenciálna možnosť, že podobných nepodarkov z jeho strany, bude nakoniec azdaže i o máličko viac, než je vôbec prípustné. • Normálne som chvíľu i intenzívne premýšľal nad tým, že Mário dokonca odo mňa vyfasuje iba po jednej *, čo by už asi bola veľmi silná káva, ale som natoľko [zatiaľ] inteligentným, že momentálne teraz v tomto prípade tak neučiním; skrátka držím sa na uzde, ako sa len dá, čo ale nabudúce už platiť akosi obzvlášť nemusí. • Ozaj sa na väčší okamih vrátim i k tomuto mišmaš zlepencu, ktorý namiešala naozaj dosť podivuhodná [scenáristická] »miešačka«; s jednotlivými, a k tomu i nie príliš kvalitnými prísadami, ktoré ma čoraz väčšmi utvrdzovali v tom, že dotyčné osoby za to zodpovedné; postupne do miešačky [ne]popridávali i také [absurdné] prísady, ktoré tam [ne]mali čo extra zvlášť pohľadávať, a práve preto potom z toho následne vznikol i takýmto extrémnym spôsobom nesúrodýT v A r, súci sa úplne rozpadnúť; totižto drží len s odretými ušami, a s akýmsi zázračným zázrakom = totálne sfušovaná robota! Toľko dementných postáv na rozlohe m², sa zakaždým len tak nevidí, a to proste opakovane zamrzí, keď sa kvalitné obsadenie podieľalo na čomsi takom trápnom, až by som povedal, že neznesiteľnom: Sledovanie podarenej partičky štyroch, občasne teda piatich kamarátov, ako vystrájali zlomyseľné, «kanadské žartíky» na účty druhých osôb, tak to asi nebolo nič pre mňa, určite nie v takom strašnom spracovaní, aké ponúkol voľakedy sľubný tvorca. • Chýbala mi tu akákoľvek logika, kedy sa len pozliepali akési, nesúvislé scény z rôznych prostredí [špitál, večierok, bar, hotel a domáce prostredia], čo sa na diváka z čista jasna vysypalo, a teraz si z toho máš akože vybrať, čomu dáš prednosť [ak niečomu?]. Ja rozhodne takmer ničomu! • Stratený čas sa venovať stratenému titulu. • Najlepších bolo asi posledných 15 minút. • Ani nepamätám, kedy naposledy som videl až takto povrchnú a falošnú záležitosť, aká asi ani nemá obdoby?

Po dobrém zážitku s filmem Dámy a pánové jsme zůstali ve stejném žánru a stejné zemi. Pustili jsme si další starší a tentokrát mnohem známější italskou komedii Moji přátelé. Jako námět jsou chlapi s duší dítěte, kdy se občas jen tak seberou a jdou vyvádět jednu skopičinu za druhou. Podobný přístup k životu je velmi osvěžující, i když může blízkým lidem způsobit mnohá trápení. Některé vylomeniny byly perfektní a nahlas nás rozesmály a některé byly „jen“ dobré. Komediální stránka filmu funguje na výbornou i díky skvělému obsazení. Té bandě chlapů jsem to všechno věřil. Bohužel celkové vyznění snímku je spíše smutné a tím nemyslím závěr, který naopak velmi pobavil. Atmosféra je často melancholická, problémy se sice neřeší, ale jsou stále tady a občas hlavní hrdiny doženou. Ti si jen povzdechnou a utečou k nějaké další ptákovině, třeba na nádraží. :-) Také mi nesedl vypravěč a nahlas pronášené myšlenky, to mě hodně vytrhovalo z té skvěle potřeštěné atmosféry. Proto je to o hvězdu méně než předchozí film Dámy a pánové.

I pro mě je to naprostá špička italské   komedie. Film jsem viděl snad desetkrát a s   přáteli jsme se dlouho bavili hláškami, které   ve filmu zazněli. Všichni hlavní   představitelé jsou skvělí, ale vyzdvihl bych   epizodní roli Bernarda Bliera, to je naprosto   perfektní. Baretka, koblihy a jeho výstup při   předstíraném pohřbu jednoho z   "přátel" je skvělý, ale to už se   opakuji. A ještě bych zmínit právě Adolfa   Celiho, většinou představitele epizodek v   italských filmech (ale i mezinárodních   koprodukcí), kterého rovněž velice obdivuji a   patří mezi mé nejoblíbenější herce.

Pri Talianoch sa vždy treba pripraviť na obrovskú ukričanosť. A keď je človek pripravený, celkom to ide. Tento film by dnes už nemohol vzniknúť, bol by označovaný za sexistický či neúctivý. A keď sa človek zamyslí, je to aj pravda. Keď si to vezmete zo ženského pohľadu, z pohľadu tých podvádzaných a klamaných žien, tak to už také vtipné nepríde.