Projekt Frankenstein (2010)

Po dlouhé době pro mě dost podivný film. Rudi je opravdu jako umělé kruté monstrum bez emocí. Syrovost filmu mi nevadí, ale chování postav je hodně nepochopitelné. Zvláště postava režiséra a otce zároveň je dosti zmatená. Herecké výkony nejsou moc přesvědčivé. Vizuálně občas zajímavé scény. Umělecký záměr autora mě asi minul.

Pokud chce dneska někdo udělat horor, už se těžko může opírat o celkem směšné reálie jako jeho tvůrci před sto a více lety. V tom Projekt Frankenstein nezklamal. Sedí výběr herců, podivně neurčité a odtažité prostředí (zaživa tlející, byť dnešní) i vztahy, nenadálá úmrtí, zvraty. Ale souhlasím s hodnocením Elementála nebo FlyBoye, že se film brzy změní v nezáživnou depresi a nic víc. Horor dneška nespočívá jen v narušení tradiční rodiny, ale hlavně v jakýchsi psychologických koncentrácích, které si kolem sebe budujeme. Dobrovolně! V tomto projektu došlo jen k ilustraci, ale nikoliv k hledání podstaty problému, přitom již víme, že hrůznější než fikce bývá sama realita.

----- "Kdo je můj táta ?" ----- "Nemáš tátu !" ----- Vyhrocené drama, které není ani zdaleka tak lhostejné (nebo tak ujeté), jak se tváří ... a přes svůj předstíraných chlad dokáže uhranout. O jednom velice zvláštním chlapci, který to myslel dobře ... v podstatě ... ale nebylo mu to nic platné, neboť osud mu nebyl nakloněn - a prověřoval ho tak, že prostě NEMOHL obstát. Finále je trochu zavádějící, řekla bych. Nejde ani tak o to, že se odehrává úplně jinde - a probíhá úplně jinak, než bych byla čekala ... při vší snaze prostě nedokáže zodpovědět většinu otázek, které mě průběžně napadaly. Obvykle nepotřebuju mít všechny příčiny a následky naservírované na stříbrném podnose, jenomže tady převážil dojem, že na zajímavě rozehranou zápletku rezignoval především režisér. Škoda ... potenciál tu byl ... 3,5*

[FF 2011, Bratislava] Docela depkoidné, "frankensteinsky" nemilosrdné a bytostnú nenávisť-nechuť-neurózu statočne prezentujúce. Len keby to nebolo tak prízemne a rozplzlo podané. Nie je reč o uvádzacom úseku kedy Kornél najprv zámerne balamutí (telefonát, vianočný stromček) a potom začne (na place i mimo neho) hrozitánskym konkurzom ničiť nielen uchádzačov, ale aj nás. Počiatočné ukážky násilností vyvierajúce cez exportne obsadeného Rudolfa Frecska majú taktiež ťaživý dopad na nervovú sústavu-ich vyznenie je ozaj zásadné/príkre, no akonáhle sa fáza uvedenia/spoznania skončí a dôjde k preklopeniu do polohy uznania výchovnej absencie-nastane nevítaná stagnácia. Implantovaním "sklenenej" vaty opadá prvotný záujem, skratové konania strácajú podstatu, urputné snímanie "ničoho" zožiera, 70 min. trvá 140 a celok upadá do neplodnej fádnosti z ktorej ho nevytrhne ani (už viacmenej známa) "artová" koncovka. Na dosahnutie želaného premostenia by sa Mundruczó nesmel hrať na Tarra, musel by sa odprostiť od vnucovacích ťahov a mal by porozmýšlať nad tým, do akej miery má cenu negovať diváka. Lebo chyba nie je v predkladanom posolstve, ale v jeho "umierajúcom" interpretovaní, ktoré popri iných festivalových konkurentoch jednoducho neobstojí. Nemať takú slabosť pre maďarskú tvorbu, nasolím tam prísne dve, takto tri s výkričníkom.

Asi najmierumilovnejší príbeh Kornéla Mundruczó. Áno najmierumilovnejší, bez ohľadu na počet mŕtvych v tomto filme. Avšak s ohľadom na jeho predchádzajúce filmy som konečne pocítila z režisérovej strany trochu lásky, trochu tepla ( aj keď vo filme panuje najchladnejšia zima ) a v konečnom dôsledku akejsi snahy všetko napraviť, dať do poriadku. Môžeme tu sledovať príbeh chlapca, ktorý sa narodil do nesprávnej (ne)rodiny. Áno, komu by sa chcelo v 16-tich ( ak si správne pamätám ) prebalovať decko a starať sa o neho, keď ešte sami máte pocit, že by sa o vás mali druhí starať? A tak všetkú zodpovednosť necháte na matke, ktorá aspoň z môjho pohľadu veľa citu nemala, iba veľmi triezvy, chladný a reálny pohľad na svet. A tá vás šupne do detského domova. A vy v 18-tich rokov vyjdete von, do sveta a predstavujete si naivne, že vás rodičia prijmu k sebe domov a dajú vám to, čo vám za celé vaše detstvo odpopreli. Ale čo sa stane, ak vás čaká krutá realita a odvrhnutie? To budete mať možnosť uvidieť sami. Všade som sa mala možnosť dočítať ako Kornél Mundruczó rieši spoločenské pomery v Maďarsku ( "Kto je vinníkom?" ). Ja riešenie takýchto otázok v jeho filmoch príliš nevidím, nemyslím si, že niečo také sa deje iba v Maďarsku. Ale samozrejme, možno na takúto otázku by mi vedel viac povedať človek, ktorý žije v Maďarsku. Mne sa jednoducho páčila atmosféra, i hlavný herec, ktorého oči sú až príliš hlboké, do ktorých keď sa pozriete, uvidíte utrpenie celého sveta, všetkú bolesť, ale i zlobu. Celkom zaujímavý je aj výber hlavnej postavy. Teda herca, ktorý ju stvárnil. Kornél Mundruczó ho našiel v nápravnom centre ( bola by som zvedavá, či si hľadal hercov podobným spôsobom ako vo filme ), kedy akonáhle ho uvidel, vedel, že je to práve ON. A veru vybral si veľmi dobre. Bez neho by to možno nebolo vôbec ono. A druhá veľmi zaujímavá vec je i tá, že si vo filme zahral i samotný režisér. Ako sám povedal, bolo to pre neho utrpenie a už nikdy viac si to nechce zopakovať. Avšak ja som mala z neho veľmi pozotívny pocit a vyznelo to o to viac dôveryhodne a intímnejšie.