Pasqualino Sedmikráska (1975)

Príbehy s tragikomickými prvkami titulnej postavy v podobePasqualina Frafusa, známeho skôr akoSedmokráska→ konkrétne pred a počas II. svetovej vojny, ktorý najprv pôsobil v Neapole ako povedzme "Jack Rozparovač," a potom sa rovnako tiež činil i v akomsi nemeckom koncentračnom tábore, čo sa vskutku vyznačovalo najmä tým, že v podstate ľudský život vtedy nemal žiadnu cenu, čo zároveň podtrhoval väčšinou explicitným spôsobom nastavený, pôvodný scenár od talianskej autorky v podaní Liny Wertmüllerovej → vôbec prvej ženy nominovanej na cenu Academy Awards za réžiu(!), pričom v rámci celku to tak akosi ani zvlášť zase nevyzeralo, keďže z môjho uhla pohľadu, mal daný titul pomerne dosť rozkolísaný rytmus, kedy čudné udalosti pred "táborom," ma teda ani príliš extra nefascinovali, zatiaľ čo ale v lágri sa pre zmenu ponúkalo azda i neúrekom všelijakých [rozumej: scenáristických] možností, ako vlastne práve teraz naložiť s mimoriadne nezávideniahodnou situáciou; skrátka, počas tohto "pobytu" zo strany ústredného protagonistu, si táto režisérka rozhodne nekládla nijakú servítku pred ústa, resp. pred priam naturalistický objektív Toninovej kamery, kedy zachytávala naprosto surovú realitu.•Okrem toho by som sa ďalej i veľmi rád vyjadril na adresu daného predstaviteľa, Giancarla Gianniniho: Musím skonštatovať, že mi momentálne jeho herecké prejavy naprieč 70. rokmi, príliš nesedia; podľa mňa sa predsa jedná o trošku preceneného herca(?), nad ktorým napriek tomu ešte úplne nezlomím palicu; uvidím, či niekedy neskoršie, sa moje obavy potvrdia alebo vyvrátia → radšej by som sa napokon priklonil k tej druhej pozitívnej možnosti; možno som s ním nevidel dostatočný počet titulov, aby som to vedel nezaujato a správne posúdiť...•Myslím si, že na prvý pohľad to vyzeralo tak, ako by sa toho v dianí udialo strašne veľa, no po hlbšom zamyslení sa nad danou, príbehovou štruktúrou, je avšak pravý opak pravdou, to jest, film „klamal telom,” alebo nájdite mi kdesi tých Sedem krások...[Settebellezze].

Film začína dokumentárnymi zábermi z obdobia fašizmu a druhej svetovej vojny, ktoré sú zvýraznené citátmi z nemeckého filmu „Jedermann“ (2000). Ale film nie je o fašizme, nie je o vojne, je to komédia v ktorej nás desí nočná mora vojny, jej ťaživá hrozba a túžba toto všetko prežiť. Hlavným hrdinom filmu je Pasqualino a jeho sedem „krásnych“ sestier (názov filmu pochádza odtiaľto "Pasqualino a sedem krások"). Prezývajú ho Pasqualino Settebellezze (v žiadnom prípade to nemôže byť Pasqualino Sedmikráska to je nezmysel). Film je rozdelený do dvoch časových pásiem, pred vojnou keď bol jediným obhajcom cti svojich sestier a pri obhajobe jednej z nich zabije jej pasáka. Aby sa vyhol väzeniu simuluje nepríčetnosť. Dostáva sa do blázinca. A druhé pásmo počas vojny, táto téma a zapojenie Talianska do vojny sa prezentuje hneď od začiatku, je tu Mussoliniho prejav. Dostáva sa do víru týchto udalosti podpisuje vojnu, ako dobrovoľník a odchádza na východný front. Vlak bol bombardovaný a utečie od svojej jednotky a putuje spoločne s Francescom Nemeckom, nakoniec sú zadržaní a umiestnení v zajateckom tábore. A keďže mal talent na prežitie a mal úspech u žien, podarilo sa mu prežiť aj vojnu v koncentračnom tábore a vrátil sa po vojne do Neapola. Film nám dáva pocítiť a uvedomiť si závislosť každého jedného ľudského života od totalitného systému a od osudu národa ako celku. Aj slabým charakterom, kolaborantom a odpadlíkom sa v tomto systéme darí úspešne prežiť.

Moj prvy film od reziserky Liny Vertmuller a hned takmer trefa do cierneho. Silny namet /koncentracne tabory/, este lepsia rezia a kvalitne herecke vykony najma Gianniniho. Zvysni herci su pre mna neznami, ale herecke vykony, rezia a dialogy su maximalne prepracovane. Film, ktory bol nominovany na Oscary /tusim 4/ a vdaka nemu sa reziserke Line Vertmuller dostalo sirsieho zaujmu z celej Europy. 86 %

Pasqualino je elegán a povalač, s ktorým sa život prestal maznať, keď zastrelil známeho pasáka. Dostane sa do vazenia, blázinca a keďže sa píše rok 1940 a dezertuje z armády, napokon aj do nemeckého koncentračného tábora. Životné peripetie sú síce šialené, ale Line Wertmüller sa podarilo film udržať pohromade aj pomocou retrospektív. Keby však fešák Pasqualino vedel, čo ho čaká v koncentráku, kde v snahe prežiť dostane "ponuku", ktorú nemohol odmietnuť. Snímok ide na hranu, záverečná polhodina je v zobrazení zúfalej snahy prežiť za každú cenu drsná a posobivá a Giancarlo Giannini podáva jeden zo svojich najlepších výkonov kariéry.

Bohužel shlédnuta kopie s příšerným (!) anglickým dabingem, který mi bral potěšení z italského temperamentu i herectví Gianniniho. První půlka filmu by taky byla max za *** - potíž vidím hlavně v tom, že spousta zápletek na tohle téma se stala časem klišé anebo i dobrou dojnou krávou. Byla generace filmů (Nuit et brouillard), z jejichž autenticity mrazí dodnes. Tohle už jen rozmělňuje věčné pacifistické pravdy a dramaturgicky se to posouvá ke stejným křižovatkám, za jaké měla za pár let Meryl vyinkasovat Oscar (r). Dobrá, dobrá, furt milejší kombinovat hrůzu s cynismem, než se sladkobolností anebo hrou na dokument a počítat si vzadu, kolik mi to vynese schindlerů (r). Film je slušně udělaný (děsná hudba, laciné animirky, nedokonalé komparzy - co už). Shirley Stoler mazéééc!!! Takovou Němku, aby pohledal - musim na ní dát tip své lesbické známé-). Ke komentáři Kobejna - Pasqualino NENÍ dobrotivý. Je to podobný typ, jako náš starý známý Dítě z Obsluhoval jsem anglického krále - veze se s dobou, je to blb, vlastně i doscela dost hajzl. Kecy o tom, jak kdo miluje život jsou podle mě nemístné, protože jestli tenhle film něco váží, pak je to hodnota vysmáté cti a oproti ní hodnota zkušenosti, která na čest rezignovala.