Otec vojáka (1964)

Podobné sovietske vojnové filmy sú ďaleko údernejšie a atraktívnejšie než veľkolepé epopeje s množstvom predstavovaných historických postáv a záverov z rokovaní... Tento gruzínsky film má v sebe čaro individuálneho hrdinu, prostého dedinského človiečika, ktorý chce navštíviť svojho raneného syna a dostane sa do súkolia vojnového mlynu. Tvorcovia sa síce neubránili heroickej pompéznosti, snímok je však natočený vkusne, má atraktívnu kameru a skvelého hlavného predstaviteľa Sergo Zakariadzeho v úlohe otca. Film bežal v našich kinách v roku 1966.

"Ty znaješ skoľka ja jechal? Ja jechal, jechal, jechal..." Sila tohto rusko-gruzínskeho filmu spočíva v hlavnej postave otca Giorgiho Machrašviliho. Gruzínsko a fúzy-to vám hneď musí napadnúť hyena Stalin, ale našťastie sa tu svine rodia len výnimočne. Žije tu mnoho dobrých ľudí a medzi nimi vyčnieva Giorgi ako malý Boh. Jeho lámaná ruština s gruzínskym prízvukom mi prirástla k srdcu a je väčšinou ľahko čitateľná aj bez titulkov. Dej filmu je úplne jednoduchý. Otec vycestuje za návštevou syna. Cestou vo vojnovom zmätku stratí stopu a je rozhodnutý narukovať, len aby mal väčšiu šancu stretnúť ho. Propagandistických rečí sa tu veľa nevošlo, preto film zbytočne nedráždi a celkom príjemne to ubehlo. Sila a dobrota otca je neskutočná. Pre ochranu hrozna sa neváha hodiť pod tank. "Što ty delaješ , ty durák?" Videné na STV2 pri príležitosti 70. výročia 2. svet. vojny. Film 80%.

Rezo Ccheidze mi nic nehovori ako rejza a tymto filmom sa podla mna rozhodne nema sancu zaradit k ruskym velikanom ako Michalkov, Tarkovskij alebo Jurij Ozerov so svojim legendarnym Osvobozenim. Pribeh je umely, Serdzo Zakariadze je na urovni, ale prilis poznat lacne televizne kulisy a casto v pozadi aj normalny zivot vo vtedajsom ZSSR. Nuda dostala neprimerane vela priestoru a meno Ccheidze nebudem extra vyhladavat, nie su k tomu prakticky ziadne dovody. 30 %

Tí, čo píšete o propagande, zrejme ste ešte poriadnu nevideli, tu je jej ako šafránu a je to veľmi príjemné. Nebojácny tatko-Gruzínec, ktorý má všetko na háku, dokonca sa dá naverbovať, len aby našiel svojho syna, je super osviežením oproti všetkým tým modrookým hrdinským fešákom. Treba brať na vedomie, v ktorom roku bol film točený, skúsiť porovnať s ostatnými "rovesníkmi", a zistíte, že to nie je žiadna katastrofa. Film som videl na STV2 s titulkami a veľký rozdiel od kino klubových filmov tam veru nebol. No, aby som to zas neprehnal, dialógy boli čudne naťahované, koniec sa dal ľahko predvídať, ale inak to malo svojskú atmosféru, hlavne kvôli netradičnému hrdinovi.

V jednoduchosti (človeka) je krása. Minimálne v kinematografii. Bodaj by to platilo vždy aj v živote. S takým hrdinom, akého hrá Nikolaj Barmin, respektíve práve s týmto hercom máte napoly vyhraté, stačí ho len nechať hrať pred kamerou. Režisér jeho one man show doplňuje pomerne slušnou výpravou, pozostávajúcou z viacerých bojových scén. Tie na mňa však pôsobili trochu rozpačitým, alebo lepšie povedané mierne roztomilým dojmom. Film mohol byť asi viac vážnejší, jeho svojskosť treba pripočítať krajine vzniku. Záver je síce emocionálne pomerne silný, ale ťahá ho najmä herec a nie režisér. To je síce úplne v poriadku, len akosi nám je jasné, ako to skončí a to už pomerne skoro po začiatku. No buď tak alebo tak.