Nylonový mesiac (1965)

Možná nejsem ta správná cílová skupina. Možná určitě. Ale rád se dívám na staré československé filmy a tak jsem si tento nenechal ujít. Tím hlavním pro mladší ročníky bude asi pohled do minulosti na odlišné konvence. Dnes je téměř úsměvné, že dva lidé, ač nejsou manželé nemohou spolu spát na jednom pokoji. Nebo, že někomu vadily vlasy či typ hudby. Ačkoli rovnou říkám, že mě ta hudba taky neseděla a asi bych nešílel jako diváci na koncertě. Ovšem kdybych žil v tehdejší době, třeba ano. Když pominu věci výše uvedené, tak pro mě se snímek neodlišuje od podobných jiných mladších či dokonce současných filmů v nichž se téma vztahů probírá stále dokola. Ať je doba jaká je, většině chlapů jde vždycky jen o to užít si s mladou holkou, zvláště, když je přepadne druhá míza. To pak nereflektují, že doma čeká manželka a děti. Andrej a Vanda svou budoucnost probírají stále dokola a nemohou se k ničemu dobrat. A já si nemyslím, že až téměř filozofické disputace o vztazích mezi muži a ženami mohou něco změnit. Tisíce let jsou chlapi a baby stejní a co svět světem bude stát, nic se nezmění.

"Pekný vek hudby pominul."Cynickému donchuánskemu architektovi Veleckému zamotá hlavu sympatická svojská Šmihulová (s hlasom Chalupovej), takže sa venuje jej dobývaniu a spoločnému strácaniu psa. Deva je ale z novej generácie, má riadny apetít a nepadá len tak do kolien po inak osvedčených ťahoch. Súbežne, ale v menšom rozsahu sledujeme aj osudy mladého beatmana Bedrika, ktorému podstatne viac učarovala hudba než škola a jeho otca Ozábala, nachystaného na kariérny postup. U tejto dvojice je zobrazený jeden z viacerých generačných rozdielov vo filme, akurátny a slušnosť vyžadujúci otec s opatrovanou zbierkou nahrávok klasickej hudby versus syn drzý záškolák mlátiaci do gitary a kričiaci do mikrofónu. Najmenej priestoru dostane tretia línia z opatrovateľského ústavu odložených dojčiat. Príbeh fajn, ale čo ma na tomto filme s vysokým výskýtom autentických nehercov (občas herecky predabovaných) najviac bavilo bola atmosféra 60. rokov, hlavne bratislavská, kedy Petržalka ešte bola v podstate dedinou, bytové interiéry ešte pamätali medzivojnové obdobie a možno aj monarchiu, plus Tatry, ktoré sa ešte len plánovali zastavať hotelmi. Nechýbajú dobové hosťovačky a kameá, okrem extatických záberov z koncertu kapely The Beatmen, si tu samých seba na moment zahrajú Lasica, Satinský, autor hudby k tomuto filmu Zeljenka, ako profesor sa mihne autor hudby k iným filmom Stračina a medzi besniacimi vlasatými mládežníkmi sa mihne jeden plešatý, ktorý si sem najskôr odskočil zRevue pre jeden a pol orchestraz rovnakého roku výroby. U mňa spokojnosť za štyri dostatočne ostré fotografie pre sestru do Kanady."Náš Otuško je taký šťastný, keď môže niekoho zastreliť alebo oskalpovať."

Příběhově je to sice zdánlivě jednoduchá love-story, ale Grečnerovým uchopením tak osobitá, jako je tu i hlavní ženská postava v podání Vandy. Ta je nezkrotná, svobodomyslná a stejně tak Grečnar byl výjimečný nezařaditelný tvůrce, který si vždycky točil po svém a žánrově jeho filmy lze těžko charakterizovat. Víc se tu hraje na atmosféru a práci s kamerou (spousta záběrů je překrásných!), a za doprovodu jímavé hudby sledujeme vztah mladého architekta a jeho velmi mladé přítelkyně, který nekončí nudně manželským vztahem, protože Vanda, vážení, Vanda je osobnost, která nezapadala do konvencí tehdejší doby. Zlehka je tu i načrtnutý mezigenerační střet mlaďochů, kteří s nástupem Beatles jedou v bigbítu a v kontrastu s nimi čerstvě padesátiletý otec (tehdy už 50 roků byl předstupeň do důchodu, ó, jak se časy mění), jenž hledá útěchu ve staré hudbě. Řekl bych, že společně s Uherovým ´Slnkem v sieti´ je tohle asi nejzajímavější slovenský novovlný film 60.let.

Skutočne jeden z najžiarivejších klenotov slovenskej kinematografie. Vrstevnatá mozaika, ktorej analýzu pravdepodobne začneme vševypovedajúcim spojením "Výpoveď doby", nemali by sme tu však končiť. Nylonový mesiac je totiž viac než len dobový bigbít a mladý Dežo Ursíny. Je to aj silný príbeh o naivných, mladých láskach, ktorý od začiatku vieme ako dopadne, ale o to viac preciťujeme jeho drobné zákutia. Je to aj ľudsky-pokrytecký protagonista, ktorý chce "chodiť po vlastných nohách" no Vandu by najradšej nosil na rukách. Je to aj jemná symbolika tuláckeho psa a batoľaťa načahujúceho sa po mesiaci. Je to aj neodolateľne zlá angličtina. Je to aj "Toto sú moji kamaráti: Ilja Zeljenka, Lasica a Satinský". Je to aj všadeprítomná atmosféra starej Bratislavy plnej mladých ľudí plných ideálov. Sú to aj drobné, humorné čriepky ktoré sa nezmazateľne zapíšu do pamäte a nie je ich málo (dedo a včely :). Je tu toho na analýzu omnoho viac. A že to všetko súdržne drží pokope je skôr malý zázrak. Grečner je zjavne moja krvná skupina. 4,5*

Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť. Film režiséraEduarda Grečnera, patriaci k vrcholom (česko)slovenskej novej vlny, dokonale zachytáva odmäk - uvoľnenú atmosféru 60. rokov, ktorú v jej závere nečakane prehlušila až invázia sovietskych vojsk 21. augusta 1968. Dovtedy však v celej krajine, v súdobej Bratislave nevynímajúc, vládla úplne iná spoločenská klíma, v ktorej ľudia dúfali v zmenu, v priblíženie sa západu a v ešte väčšie uvoľnenie spoločenských pomerov. Je priam až fascinujúce, ako toto relatívne krátke obdobie dokázal Grečner premeniť na film, kde je zachytené v celej svojej intenzite. Vychádzajúc z knižnej predlohyJaroslavy Blažkovejsa pred divákom odohrávajú osudy viacerých postáv rôzneho veku, ktoré sú cez rodinno-pracovno-školské vzťahy vzájomné prepojené, pričom každá z nich túži práve v tejto chvíli svojho života dosiahnuť čosi iné. Či už je to úspech s bigbítovou kapelou, dobytie neprístupného ženského srdca alebo získanie vyššej vedúcej pozície v podniku. Každý naráža na problémy, cez ktoré sa musí dostať, aby nakoniec uspel. Alebo aj nie, a aby znovu zakúsil chuť trpkej reality. V prípade tejto ľahkej psychologickej drámy, ktorej sa nevyhýba ani humor, doplnený viacerými skvelými dialógmi a hláškami, je však viac než samotný obsah dôležitejšia forma. Vo veľkom v ňom vynikajú neherci, dodávajú mu značnú dávku prirodzenosti a autenticity, bežnému divákovi sú bližší a podobnejší, dá sa s nimi do značnej stotožniť (minimálne v dobe vzniku filmu určite, dnes asi už o niečo menej, aj keď ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí). Vynikajúca je aj výprava v rámci dobovej Bratislavy, zachytávajúca viacero známych miest v hlavnom meste (Námestie SNP, Štúrovu ulicu, Slovenské národné divadlo, ale aj ešte takmer nedotknutú starú Petržalku). Dobovú atmosféru takisto skvelo dopĺňajú známi The Beatmen sDežom Ursínym, ktorí síce niekoľkokrát hrajú dookola tú istú skladbu, ale tá je taká chytľavá, že sa divák pristihne, ako mu aj po skončení filmu stále rezonuje v hlave. Z technického hľadiska za zmienku určite stojí kamera, ktorá vyniká viacerými zaujímavými zábermi (napríklad jazda popri výkladoch obchodov alebo záverečný záber z ulice Gorkého na Rybársku bránu).Nylonový mesiacje dokonalým odrazom a obrazom krátkej doby v 60. rokoch, keď v Československu viac než vládnuca strana vládli uvoľnenie, nadšenie a optimizmus z toho, že veci by sa mohli zmeniť. Dnes už vieme, ako to všetko, bohužiaľ, dopadlo. Grečnerov počin je ale už navždy pamiatkou toho, že veci mohli byť inak. A chvíľu aj inak boli. Túžba dosiahnuť veci, nad ktorými nemá jeden priamu kontrolu, dokáže človeka úplne pohltiť.