Každý týždeň sedem dní (1964)

Každý týždeň sedem dníje esenciálnym zhmotnením československej novej vlny. FilmEduarda Grečneraz roku 1964, vychádzajúci z predlohyIvana Stadtruckera, síce nedisponuje silnou príbehovou zložkou, ale jednotlivé časti, z ktorých je zložený, tvoria zaujímavý obraz, prinášajúci pohľad na človeka a dobu. Na jednej strane celospoločenské obavy z jadrových zbraní a nukleárnej vojny, na druhej strane súkromie a životy jednotlivcov, zmietajúcich sa v školských, osobných aj vzťahových krízach. Snímka disponuje ako jasným protivojnovým odkazom, tak obyčajnosťou bytia, pričom jej prvky samé o sebe sa divákovi na prvý pohľad nemusia javiť ako zvlášť výrazné, ale spolu tvoria fungujúci celok. Paradoxné však potom v tomto prípade je, že je zaujímavé ich vnímať ako samostatné jednotky. V rovine rozprávania sú najsilnejšími sugestívnym hlasom čítané vsuvky o zhodení atómovej bomby na Hirošimu. Herecká rovina z veľkej časti stavia na využití prakticky neznámych, ale o autentickejšie pôsobiacich tvárí. Objavujú sa tu však aj známejší protagonisti, viďFrantišek Velecký, výrazná, pôvabná, ale zároveň zdanlivo neprístupne pôsobiacaVěra Křesadlová, či herecky začínajúciMichal Dočolomanský. Film má svoju silu aj z technického hľadiska, najmä vďaka kvalitnej kamereVincenta Rosinca, ale zaujme tiež zvukom.Ilja Zeljenkatu totiž uplatňuje - minimálne pre dobu a miesto vzniku - pomerne nekonvenčné metódy, ponášajúce sa na žáner noise. Snímka však disponuje aj nefalšovaným rock and rollom vrátane skladieb The Beatles, čo ešte viac zvýrazňuje atmosféru šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tá zároveň kráča ruka v ruke s bratislavskou výpravou, umožňujúcou divákovi vidieť viaceré známe miesta. Medzi jednotlivými časťami diela, spolu tvoriacimi kompaktný celok, ale najväčšmi dominuje plejáda roztrúsených myšlienok a výrokov, predstavujúcich akýsi prienik do myslí tých, ktorí ich vyslovujú ("Nikdy z teba nebude umelec. Si suchár, kladný hrdina." / "Si takto kompozične nedoriešená." / "Už máš po skúškach?" -"Celý život je skúška." / "Načo sa opíjaš?" -"Ja? Neopíjam sa, liečim sa z myšlienok." / "Vieš prečo prednášam starcom o rádioaktívnej smrti? Aby som mal za čo chľastať." / "Smiech je iba odvrátená tvár smútku." / "Toto nechcem. Príliš sa to na mňa podobá." / "A otec?" -"Nemá otca. Má len 280 korún mesačne.").Každý týždeň sedem dníplatilo v roku 1964, platí to dnes a platiť to bude aj zajtra. Pretože ľudia sa tak rozhodli. Rovnako, ako sa rozhodli, že sa v prípade potreby pozabíjajú jadrovými zbraňami. A rovnako, ako sa rozhodli, že budú tápať v životoch a vzťahoch, hľadajúc niečo, čo nakoniec nemusia vôbec nájsť. Psychologicky ladená dráma Eduarda Grečnera patrí medzi menej známe filmy československej novej vlny, čo je ale škoda, keďže ide o počin dobre zachytávajúci zeitgeist malého bratislavského univerza na začiatku šesťdesiatych rokov, ako aj sveta krátko po kubánskej raketovej kríze.

"Blíži sa posledný deň! Využite tú príležitosť! Kúpte si žreby! Skúste šťastie!"Študáci viac či menej úspešne študujú, aj keď nie vždy to čo by chceli, umelci medzi nimi sa márne pokúšajú vytvoriť niečo veľké, zakladajú a rozkladajú partnerské zväzky, nesú si celoživotné traumy, žijú v obave z atómovej hrozby a viacerí prepadajú nihilizmu."Vieš prečo prednášam starcom o rádioaktívnej smrti? Aby som mal za čo chlastať!"Atmosféra sa celkom vydarila, hudba je buďto experimentálna elektronicko-pazvuková alebo Beatles z pásky, keď už sú tie šesťdesiate roky, že, herecky sa väčšinou jedná o neznáme tváre s o niečo známejšími hlasmi (či v prípade Dočolomanského naopak), potešia aj dobové zábery, ale ako celok je to nejaké posmutnelo rozhárané, študentské problémy striedajú čítané pasáže z knihy o Hirošime a tlačové správy o jadrových pokusoch, nejako ma to nevedelo úplne chytiť. Za tri demonštrácie mlynčeka na mäso."Postavíš sochu, čo ja viem, hocikde, a tá socha zabráni vojne. Každý, kto ju uvidí, pobeží podpisovať mierový manifest."

Psycho-spackána výpoveď o niečom, nad čím vysokoškoláci určite neuvažujú. Otrasná hudba-kakofónia, ktorá má akože evokovať nukleárnu bombu, kombinovaná s populárnou hudnou vtedajších zahraničných interpretov. Ťažkopádna avangarda, ktorá chce komplikovane niečo povedať - mne však bolo úplne jedno, čo chcel povedať, vizuál (ešte k tomu vyzerajúci ako by bol točený 15 rokov dozadu) i audio ma dokonale odradzovali. K tomu slabé a menej známe obsadenie a ešte slabšie herecké výkony, možno s výnimkou Fera Veleckého. Právom zabudnutý film patriaci zaiste k novej vlne.

Naratív filmu je vystavaný na kontrastoch nie na priamom konflikte. Hedonizmus je dávaný do kontrastu s najničivejšou udalosťou 2. svetovej vojny, ale aj cynické hochštaplerstvo s mierne naivným idealizmom. Vzniká tak celkom zaujímavý pohľad na bezstarostný život umelcov bohémov, aj keď ozvláštnenie cez Hirošimu pôsobí trochu extrémne. Vďaka nej však zrazu pôsobia problémy týchto mladých pomerne plytko a nezaujímavo, dráma Horišimy je neporovnateľne silnejšia a oproti nej pôsobí život umelcov až nedramaticky a príliš subtílne. Asi preto na mňa film nefungoval ako mal. Zaujímavé je, že v podstate rovnaký nápad napadol o 40 rokov neskôr Cuaróna v Mexickej jazde, kde je hedonizmus mladých chlapcov vydávajúcich sa na cestu za slasťou dávaný do kontrastu so smrťou robotníkov atď., ale tam to zrazu funguje, hlavne asi preto, že sa obmedzil na jednu krajinu a nesnaží sa byť až tak globálny.

Do filmu som išiel s tým, že to bude ďalší z psychologických filmov, ktorým chce režisér odradiť diváka od sledovania. Úvodné titulky s nepríjemnými pazvukmi také aj boli, ale nasledoval celkom normálny film s dejom, prirodzenými dialógmi a zábavnými príbehmi. Film má byť asi aj upozornením na jadrové nebezpečenstvo, tá forma s výbuchmi a prerozprávaním následkov mohla byť na šesťdesiate roky fajn, len to trochu nešlo dokopy s príbehmi študentov. A keby som všetko pochopil, možno by som to dokopy spojil. Snáď inokedy. Hudba vo filme je hrozná, samozrejme len tá originálna, Beatles je fajn, ale kamera, tie pohľady dookola sú výborné, to som sa cítil ako priamy účastník príbehu.
––––Vieš prečo prednášam starcom o rádioaktívnej smrti? Aby som mal za čo chlastať. –––– Povedz: Tu sa šašo suš. Pojašený šašo straší v Šariši.