Mongoloid s kytarou (2004)

Panoptikum více či méně ulítlých postaviček v různých situacích. Jednotlivé obrazy (které jsou mimochodem vesměs zajímavé a nadějné) nemají jednotící prvek, ani kluk s kytarou tu funkci neplní. No je to takové hodně syrové, určitě ne pro každého. Následný celovečerák V moci davu mi přijde mnohem vyzrálejší.

Keby som si film pozrel v roku 2004, tak by som si povedal, že ide o "béčkovejšiu" verziu Piesní z druhého poschodia. Lenže z Ostlunda sa medzičasom stala medzinárodná superstar nakrúcajúca s vyššími rozpočtami a Andersson nakrútil niekoľko ďalších filmov. A tak si v roku 2024 hovorím, že... Mongoloid s gytarou pôsobí ako "béčkovejšia" verzia Piesní z druhého poschodia. Čo ale vôbec nie je kritika, povedal by som, že skoro až pochvala. Ako všetci dobre vieme, najlepšie sa smeje na nešťastí druhých a tak scény s bicyklom na lampe a samojazdiacim autom sú nesmierne zábavné. Neprekvapí, že najnormálnejšou postavou sa zdá byť onen mongoloid a občas som si spomenul aj na Ulricha Seidla.

Troufnu si tvrdit a klidně bych se vsadil, kdyby sto lidí vidělo Mongoloida s kytarou aTrojúhelník smutkuneznaje reálie, že by nanejvýš jeden člověk z té stovky prohlásil, že oba filmy natočilstejný režisér. Mně to nejvíce připomínaloV moci davu, avšak bez jednoho pojícího tématu. Pro mnohé nekoukatelné, pro mě snesitelné.

Keďže žijem v Gôteborgu, tak časť z filmu bolo sledovanie miest, ktoré sa za tých 18 rokov výrazne zmenili. A bolo tam aj pár vtipnych scén. Ale inak väčšinou založené na zabávaní sa väčších či menších debilov a tak podobne. Ako nejaká "poézia marnosti" v tom nie je, podľa mňa. Je to film zbúchaný vďaka angažovanosti kamaratov, ich rodin a tak podobne. Ruben Östlund potreboval ešte trochu dozrieť.

Östlundov debut je z hľadiska diváckej prístupnosti radikálnejší než jeho neskoršie filmy. Záverečná scéna akoby hovorila o snahe ľudí všetko hneď označkovať a racionálne pochopiť. Takže možno snaha nájsť zastrešujúcu tému, ktorá by spájala jednotlivé scény dokopy je rovnako smiešna, ako snaha chodcov zistiť čo za poletujúci "balón" sa to nad nimi vznáša. Film však podľa mňa zmysel má, a to ukázať, že rozdiel medzi psychicky chorými a normálnymi ľuďmi (ktorí väčšinou z nudy začnú robiť kraviny) je menší než by sa mohlo zdať :)