Místo (1961)

Už tu niekoľkí spomínali podobnosť Miesta s Čiernym Petrom. Ja by som to rozšíril na podobnosť talianskeho neorealizmu s českou novou vlnou. Ale je tu jeden podstatný rozdiel. Keď som filmy 60.-tych rokov pozeral premiérovo, bol som nekriticky nadšený. Filmy sa nezmenili, ale dojmy z nich sú o 60 rokov staršie , bez nadšenia a obdivu. Aj dnes uznávam ich hodnotu, ale to je asi tak všetko.

„Nech to zvonit. Nakonec se unaví a přestanou zvonit. Mají tu takový zlozvyk…všechno je urgentní. Všichni spěchají. Když tak pospíchají, neměli by tu pořád vysedávat, ale jít na čerstvý vzduch. Prospělo by jim to.“Domenico se hlásí do své první práce. Ještě víc ho však začne zajímat hezká dívka, též uchazečka…Znaky neorealismu snímek nezapře a já byl za to jedině rád. Mladičkému Domenicovi jsem fandil, jak kvůli práci, tak hlavně skrz nesměle se rozvíjející vztah. Bavila mě chemie mladého páru. Jenže film se pak překvapivě rozhodne jít jinou cestou. Dokonce se na nějakou dobu úplně přestane věnovat Domenicovi a zaměří se na útržky životů jeho kolegů z práce. U 1 z nich to začne dávat smysl až později. Pouť a slavení Silvestra pak hrají na trochu melancholickou, ale o to uvěřitelnější notu. A na autenticitě film staví především…Režisér Olmi mě napoprvé zaujal a já se těším na naše další filmové setkání. Dám slušné 4*.„Chceš-li se vyvarovat chyb, raději moc nemluv. V tomhle světě je dobré důvěřovat všem…tedy kromě těch, co mají 2 díry v nose.“

Pustil jsem si tuhle novovlnnou antiromanci po milánsku, abych si spravil náladu po "Bukovi" Alice Nellis. Poměřovat Nellis Olmim možná není fér, na druhou stranu proč to neudělat: ty dva filmy pro mě představují v nejednom ohledu kvalitativní protiklady a dosvědčují, jak dalekou cestu západní svět a jeho kinematografie za těch šedesát let urazily. Přiznávám se: za to, že jsou mi bližší postavy "Buka" než lidé "Místa", se trochu stydím.

Len či by nebolo bývalo lepšie dokončiť tú školu a ísť potom na vysokú, ak by sa teda Domenico vzbúril a išiel si vlastnou cestou. Namiesto toho bude, zrejme, celý život zápasiť len o to, kedy skončí o tri stoly dopredu vo svojom, opäť zrejme, večnom zamestnaní. Komickosť snímky je dosť utlmená, nebudete sa trhať smiechom, ale absurdít je tu napriek tomu dosť, len skrátka nie sú prvoplánovo vtipné. By ma zaujímalo, akým spôsobom by táto fiktívna firma robila pohovory dnes, ten telocvik by už asi vylúčili...

„Miesto” v prosperujúcej firme, je v podstate splneným snom pre každého jednéhouchádzačao zamestnanie, a rovnako podotýkam, že by to malo byť i bez rozdielu veku, pričom táto "diskriminačná politika" , (ne)bola ešte za Domenicových časov (na začiatku 60. rokov minulého storočia),  až tak na vzostupe, ako možno práve dnes... ? Síce jemomentálnenezamestnaným, mladým človekom v lombardskom regióne → s názvomMeda, kde pravdepodobne ani nie je toľko práce, koľko by skrátka asi malo byť k dispozícii, že i napriek tomu vôbec nestráca žiadnu nádej na uplatnenie sa, inak by sa zrejme nepodujal (od)ísť vlakom napracovný konkurzdoneďalekéhoMilána, všakže ? Dá sa povedať, že jednou nohou už skoro vhupol na technické oddelenie, len ešte tesne predtýmMUSÍnajprv absolvovať nasledovné záležitosti→ poa).test spôsobilosti, t. j. matematická úloha, pozostávajúca z tohto zadania: „Máme rolu medeného drôtu dlhú 520 metrov. Tri štvrtiny sme z nej odrezali. Zo zvyšku odrežeme štyri pätiny. Koľko centimetrov drôtu zostane v role ?”Skústesi na skúšku, teraz sami vyriešiť tento príklad, či ho aj včas splníte, a to v lehote jednej hodiny alebo aj kratšie ? Aspoň uvidíte, ako ste na tom so zlomkami, ktoré ste sa učili v 7. ročníku základnej školy ?Ďalej. Pob).z testu schopností. A poc).odpovedať na mimoriadne zvláštne otázky v kombinácii „áno” alebo „nie.”BONUSby následne mohol spočívať v tom, že na tomto konkrétnom, výberovom konaní, bola taktiež prítomná i fešanda Antonietta Masettiová, aliasMagali, do ktorej sa nášDomenicoCantoni, akosi príliš zahľadel, a tak sa mu vskutku hneď priamo rysuje → nielen novýJOB, ale aj ideálny vzťah, ktorý by mohol snáď → prakticky i teoreticky zavŕšiť na Silvestra popri firemnom večierku, keď už bude dávno za vodou ? Ako protagonista nakoniec dopadne, nechám nadivákoch, aby sa o tom neskoršie samipresvedčili... / Zhliadol som neuveriteľneNADČASOVÝsnímok odvšestrannenadaného talianskehorežiséra→Ermanna Olmiho, ktorý je stáleaktuálnyaj po 60. rokoch od doby svojho nakrútenia, spadajúci do špecifického obdobia  »neorealizmu«, ktorého typickými znakmi súpolodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí, pričom toto všetkoIl Postojednoznačne má, keď ešte aj niečo navyše ponúka, že napríklad takého režiséra českého pôvodu žijúceho v Spojených štátoch → áno, jednalo sa o oscarovéhoMiloša Formana, ktorého silneOVPLYVNILpri vytváraní kultovej klasikyČerný Petr! A mnohých ďalších, a to už jevážnečo povedať, keď si zároveň zase japrajem, aby si snímok v budúcnostinašieloveľa širší okruh vnímavého publika, než akým disponuje v súčasnosti na ČSFD, pretože podľa mňa ide opôsobivé, umelecké dielo, ktoré by určitenemaloostať nepovšimnuté. Možno Vás svojou recenziouinšpirujem?