Hlasy nevinnosti (2004)

Desiatky tisíc mŕtvych, tisíce zmiznutých, milión presídlených, tak to konštatuje OSN. Konštatuje, lebo to je jej práca. Riešenia nenachádza. Ekonomika založená na káve, v ktorej77% ornej pôdy patrilo 0,01% populácie, teda obrovská sociálna nerovnosť plus ideologické spory vyplývajúce zo studenej vojny. Vo výsledku vojna prinášala aj také "nuansy" ako znásilňovanie mníšok a zabíjanie detí, ako to vidíme aj vo filme. Film samotný je však osobnou výpoveďou a bežný divák nechápe plne tie okolnosti, vidí len ľudí, ktorí sa nechcene nachádzajú vo vojne a nevedia, kedy kto na nich bude strieľať. Odsúdenia hodný konflikt, kde je správne nepostaviť sa na žiadnu stranu a apelovať na mier. Salvador sa stal len ďalšímbojiskom medzi veľmocami, ktoré si našli obetných baránkov, a tak to býva dodnes. Film je v tomto správne bez akéhokoľvek politického podtextu a má lenprotivojnový charakter. Do kresla ma ale toto podanie nezaborilo.

V niektorých aspektoch je tento film trochu slabšie spracovaný. Trebárs mi tu vyslovene chýba ucelenejší dej, nakoľko film sa javí len ako dokumentárny sprievodca občianskou vojnou v Salvádore s dôrazom na utrpenie obyvateľstva. Avšak nemôžem poprieť, že čo sa týka emócií, je film vystavaný naozaj umne, pričom všetky útrapy vojny, ktoré sledujeme očami malého chlapca prežívame s ním. Práve hlavný hrdina, jedenásťročný chlapec, je jedným zo základných kameňov kvality filmu, pretože jednak si okamžite získava divácke sympatie, a naviac na svoj vek zahral svoju rolu vcelku presvedčivo. Záver filmu naozaj dokáže efektívne spôsobiť búrku emócií a človeku nezostane nič iné, len bezmocne sedieť a rozmýšľať nad skazenosťou sveta. 70%.

Srdcervúci príbeh Salvádoskeho vidieckeho zaostalého obyvateľstva žijúcich v biednych podmienkach, navyše v centre zúriacej občianskej vojny. Neprehľadný úsečný dej, kde jediným cieľom bolo poukázať na neľútostné fakty krutosti vojny v súbehu s bezbranným obyvateľstvom mimoriadne amatérsky prevedené, s katastrofálnou réžiou. Akoby akási reklama pre adopciu detí,
pre ktoré to bola najprijateľnejšia možnosť prežitia.

Určitě to není špatný snímek, ale podle mého názoru se nepodařilo splnit jeden ze dvou hlavních cílů. Poukázat na problematiku dětských vojáků se jistě podařilo, stejně jako na bezútěšné životní podmínky v Guatemale. Osobně se ale domnívám, že snaha vyvolat v divákovi emoce se prostě nepovedla. Film je silný, ale i slabý zároveň. Je to škoda, o kapku lepší režisér a jednalo by se o velmi solidní záležitost.

Je to k neuvereniu, ale aj taký nevýrazný režisér, ako Mandoki, sa dokázal vzmužiť a konečne nakrútiť aj film o niečom, nie len komerciu, čo sa snaží tváriť, že o niečom je. Dokumentárny štýl, skombinovaný s klasickým rozprávaním a dokonale naaranžovanou výpravou poskytujú veľmi silný emocionálny zážitok. Je to pochopiteľne aj témou, ak nie ste packal, tak vzbudiť súcit s postavami by ste mali zvládnuť. No a teda aj trochu moralizovania...mentalita národov, kde prebiehajú občianske vojny ako na bežiacom páse, je mi maximálne vzdialená a vzdialená mi je aj politika západu, snažiaca sa vždy postaviť na tú správnu stranu, pričom aj dement musí chápať, že niečo také, ako dobro a zlo tu neexistuje. Ale ako vidíme v našej rozdelenej spoločnosti a ostro polarizovanej tlači, tak ak vraždí tá správna strana, je to akože v pohode, veď chceme iba pomáhať...no chápete, čo mám na mysli...