Dreams That Money Can Buy (1947)

Obsahom i formou ide skutočne o geniálne dielo. Autorský film Hansa Richtera nie je pre každého diváka a vyžaduje maximálnu sústredenosť. Dialógov je poskromne, autor využíva silu vnútornych monológov a robí to excelentným sposobom. Taktiež má zjavnú fascináciu v animovaných či trikových kruhoch, kolies či iných zaoblených tvaroch. Áno, to už hovorím o snových kreáciach, kde sa nápaditým zároveň absúrdnym sposobom zobrazujú všetky možné ľudské pocity. Najviac sa mi páčili vizualizácie snových scén pomocou výkladných figurín a postavičkami z drotov. Samotný dej je jednoduchý, muž polemizuje nad svojim nehodným životom a skrsne mu nápad založiť si firmu, kde bude predávať sny. O klientelu nemá núdzu, navštevujú ho rozne postavičky, následne je divák konfrontovaný s pohnútkami, dovodmi či obavami klientov, aby sme napokon prežili ich sen. Technicky je film tiež na úrovni, mnoho scén je realizovaných v amerických detailoch a úplne fascinujúca je rytmická hudba s nádychom jazzu.

Muž sa zamýšľa sám nad sebou. Optický efekt, keď vo vlastnom oku uvidí sedieť príťažlivú ženu, prispeje k nápadu zarobiť na predaji jeho snov ľuďom, ktorí majú rôzne bizarné predstavy a chceli by si ich s jeho pomocou realizovať. Do bustami a obrazmi vybavenej kancelárie postupne prichádzajú klienti. Každý má inú túžbu a spôsob naplnenia svojej chiméry. Dej sa zvoľna prenáša z uchopiteľného príbehu dovnútra siedmych rozličných snívaní, svojím plynutím pôsobiacim až hypnotizujúco. Rozdielnosť výjavov, použitých techník a ich výtvarného stvárnenia (figuríny, abstraktné disky, gombíky, drôtení panáci, hrané sny, film vo filme) je dostatočne príťažlivá na to, aby si každý divák v tomto výtvarne i štýlovo mimoriadne bohatom filme našiel tú svoju sekvenciu. Na výslednej podobe sa totiž podieľalo množstvo režisérových známych umelcov. Len námatkovo spomeniem najznámejšie mená: výtvarníci Max Ernst, Marcel Fernand Léger, Marcel Duchamp, Man Ray (ten je spolurežisér jednej zo snových sekvencií), hudobný skladateľ John Cage. Mne osobne najviac učarovali Duchampove rotujúce oválne disky v sprievode Cageovej hudby, spiaca žena s kovovou guľôčkou na perách, ktorú potom prehltne, dymiaci telefón, evokujúci zvukový smog (typický v dnešnej mobilno-sluchátkovej dobe), scéna , kde sa diváci v kine zrkadlovo napodobňujú herca na plátne, či muž vystupujúci hore po rebríku, pod ktorým miznú jednotlivé priečky. Dielo, ktoré by si žiaden fanúšik medzivojnovej európskej filmovej avantgardy, dadaizmu, či surrealizmu nemal nechať ujsť. Viaceré zdroje ho považujú za uzavretie tejto etapy. Hoci natočený až po vojne, v USA ako farebný zvukový film, v ktorom má váhu i hovorené slovo, zvoleným spôsobom plynutia deja a obrazovou štylizáciou, pripomína práve spomenutú éru.

,,Co je láska, ne-li nejintimnější princip přirozenosti v akci?" Totální nadčasovost. Tento film neskutečně předběhl svou dobu. Originální námět, podmanivá hudba a silný konec. Zkrátka krásný surrealistický zážitek. 5*

Urcite nejsem cilovou skupinou tohoto zanru, ale ocenuji nadcasove zpracovani a za famozni a velmi silny zaver, musim pridat ctvrtou hvezdicku. Pekna pisnicka v titulcich na konci filmu.

Som jediná komu to dačím pripomínalo Počiatok?:)