Únos (2017)

Únosje výrazne plodonosným nositeľom aspektu toho, že slovenský film má a dokáže mať potenciál byť hodne zaujímavým, účinným a pôsobivým, pokiaľ sa seriózne venuje serióznej téme. Jednoznačne má na tom zásluhu výhradne p.Solčanská, to je bez debaty, lenže pocitovo by to spĺňalo zmienené aspekty už ak by to bolo iba obyčajným dokumentom. Takto to vyniká nadmieru diváckeho nároku pre funkčnosť onoho záberu, ktorý sa hrdí svojou vyšperkovanosťou v povrchných a prvoplánových aspektoch, prostredníctvom ktorých vyjadruje svoju ambicióznosť. Ibaže tieto moc zakopávajú o aspekty ako dezorientácia publika v prostredí a postavách, zmätočné podanie a nijaké vysvetľovanie. Vo výsledku film funguje na báze toho, že si buď o jeho príbehu divák vopred niečo sám dohľadá alebo nemá šancu, aby ho akokoľvek pochopil. Mená nikde, pozadie taktiež a časová línia už vôbec, a to nehovorím o prvkoch ako nedomyslené dobové detaily, resp. v mnohých ohľadoch trochu primitívnejší scenár. Výkony pomerne fajn, ale taký p.Ondrík, odhliadnuc od vizuálneho ohľadu, skôr na škodu než na efekt.Kramárdetto - to si ho pomýlili s Trumpom? Vraždu Remiáša akoby zakomponovali do deja iba aby sa nepovedalo a o amnestiách jedna veta písomne pred titulkami, toľko k edukatívnosti, resp. informatívnosti projektu.

Film ma bavil ALE: buď si stojím za tým, že sa to stalo tak ako to prezentuje film a dám tam skutočné mená alebo to netočím vôbec. Keď dav začal skandovať "Strana! Strana!", tak som sa neskutočne hanbil čo za priposratých zbabelcov ten film točili. A to sa nám ešte filmom snažili povedať aká dôležitá je odvaha prehovoriť!....A prosím vás naučte Ondríka poriadne otvárať hubu. V každom filme mu skoro nerozumieť. Slabé 4☆

Film Únos je zriedkavým javom v slovenskej kinematografii. Dielo, ktoré nielenže zobrazuje spoločenskú traumu, ale aj aktívne vstupuje do verejného priestoru a mení ho. V čase, keď nás väčšina domácich filmov tríznila intímnymi sondami do psychológie postáv, na ktorých by si zgustla aj komora psychiatrov, prišiel Únos s bezprecedentnou odvahou pomenovať rozklad právneho štátu v 90. rokoch. Solčanská to navyše nakrútila ako žáner, na ktorý niektorí prišli do kina aj trikrát. To, čo mohlo byť iba ilustráciou známych faktov, sa v jej rukách mení na silný kinematografický zážitok s jasným občianskym gestom. Narážky sú konkrétne, obrazy ostré, dialógy úderné. Únos je zároveň dôkazom, že slovenské hrané kino môže mať spoločenský presah a že film nie je len odraz reality, ale aj nástroj jej pretvárania. Po premiére sa rozprúdila debata, ktorá prerástla z kín do ulíc a to sa v dejinách národnej kinematografie ešte nestalo. Mala za to dostať prezidentský metál. Výborné herecké výkony, premyslená réžia, presná dramaturgia a výtvarná kultivovanosť robia z toho filmu niečo, čo ostane.

Atmosféra 90tych rokov bola vystihnutá síce výborne, ale celkovo ma tento film až tak nenadchol. Kto nepozná kontext, fakty, súvislosti ohľadom reálnych zobrazených osôb, tak bude mať z toho asi poriadny chaos. Ja síce príbeh o Predsedovi poznám, ale aj tak som miestami tápal, že čo sa tu celkovo vlastne deje -a kto, čo, s kým a prečo?Mafiánsky štát sa nezaprel, a ako bonus, všetci títo ľudia si v pohode žili ďalej v blahobyte a pokoji. Taká slovenská "rozprávka". Téma je silná, ale filmové prevedenie na môj vkus také ťažkopádne a bez emočného vypätia, akoby v štýle "čo už, stalo sa". 2*

Totálne päť hviezdičkový film. Má až neuveriteľne dramaticky stúpajúcu dejovú krivku, je mrazivo znepokojujúci, ale hlavne má zmysel. Prvotriedne herecké obsadenie zahralo na všetkých frontoch prvú ligu. Nehovorím ale iba o známych tvárach, ale úplne o všetkých účinkujúcich. Tlieskam všetkým tvorcom, a osobitne režisérke. Je až neuveriteľné a totálne smutné, že Slovensko sa za tak krátky čas svojej samostatnosti dostalo do podobnej situácie už po druhý krát a opäť s dosahom na najvyššie miesta. Len vtedy to bol Mečiar, Lexa, tajná služba a obeťou Remiáš a ďalší a dnes to je Fico, Kočner, prokurátori a sudcovia a obeťami Kuciak s priateľkou a množstvo tých, ktorí prehrali svoje spory v boji proti peniazom a moci. Je na zaplakanie, že ľudia toto dovolili znova, je žalostné, že niekto môže takto bez chrbtovej kosti ničiť životy iných a potom si spokojne užívať život vo vile a na jachtách. A je vskutku pozoruhodné, že takýto film osciluje v modrých, zatiaľ čo pičoviny tlačíte k osemdesiatkam. Rozhodne sa jedná o nadpriemer. Mrazí ma z pravdy.