Tókjó kazoku (2013)

Snímka režiséraYojiho Yamaduz roku 2013 predstavuje remake filmuTōkyō monogatari, klasiky japonskej kinematografie, ktorá uzrela svetlo sveta šesťdesiat rokov pred ním. Yamadova snímka odieva príbehOzuovejpôvodnej predlohy do moderného šatu dvadsiateho prvého storočia, pričom sa však zaoberá rovnakou problematikou - dospelé deti už nemajú čas na svojich rodičov, ktorí ich prichádzajú navštíviť do Tokia. Podobne ako v prípade pôvodného filmu, aj v tomto prípade sa režisér Yamada s rozprávaním nikam neponáhľa. Dej necháva pozvoľne plynúť, pričom prakticky na nič nekladie špecifický dôraz. Postavy zdanlivo necháva, aby sa v rámci príbehu vyvíjali samy, vďaka čomu sa postupne posúva aj dejová línia. Vo filme možno vnímať jasné paralely, respektíve identické scény, aké sa vyskytujú aj v o šesť dekád staršej snímke. To so sebou však, bohužiaľ, prináša aj skutočnosť, že Yamadovo dielo trpí rovnakým neduhom, ako aj Ozuov počin. A síce, že pomalosť, ktorá je jeho najvýraznejším rysom, je zároveň jeho katom, ktorý nepomáha celkovej filmovej kvalite. Pomalosť dominuje predovšetkým v prvých dvoch tretinách snímky, ktoré do veľkej miery určujú jej celkovú kvalitu. Verdikt - priemer. A to aj napriek tomu, že záverečná tretina je - myslené v dobrom - kvalitatívne niekde úplne inde ako zvyšok snímky. Ak by bola samostatným filmom, pokojne by mohla ašpirovať na najvyššie hodnotiace známky. Jej najvýraznejším aspektom je bez pochýb herecké obsadenie. To síce svoje kvality dokazuje naprieč celým filmom, ale v jeho záverečnej časti exceluje. Vynikajúci sú predovšetkýmIsao Hashizumev role starého otca Shukichiho,Satoshi Tsumabukiako syn Shoji čiYu Aoiako Noriko, Shojiho priateľka.Tôkyô kazoku, podobne ako jeho predloha z roku 1953, má najmä silné stránky. Ale ako sme už uviedli, najvýraznejší prvok je aj v tomto prípade tým, čo najväčšmi znižuje jeho kvalitu. V každom prípade je Yamadov film veľmi dobrou rodinnou drámou zo súdobého Japonska.

Kam sa vlastne hrabe zrovna tátokópiav podobeTōkyō Kazoku, ktoré sa vskutku zvyčajne ksichtilo práve tak, ako by sa vari jednalo o akýsi hodnovernýremake- nadčasového, majstrovského diela →Tōkyō Monogatari, a to konkrétne z roku 1953, od naprosto špičkového režiséra, Jasudžiróa Ozuoa, a tak tým pádom, si jeho priamy「nasledovník」Jódži Jamada, zrejme sám povedal, že by nebolo úplne od veci, nakrútiť znovu toto legendárne, kinematografické dielo, keďže by sa povedzme, hodilo odpremiérovať takmer na pekné, 60. výročie od samotného vzniku danej premiéry, tejto nespochybniteľnejklasiky, pričom si zároveň myslím, nie, som o tom priam presvedčený, nakoľko pôvodný『majstrštyk』, nielenže patrí medzi moje vôbec najobľúbenejšie počiny, aké som mal mimochodom doposiaľ česť zhliadnuť, čiže inými slovami teraz zdôrazňujem najmä to, že sa režisérovi Jamadovi, bohužiaľ,nepodarilo opäť vkročiť do toho istého rybníčku, pretože sa ani zďalekanepribližujesamotnémuOriginálu, od ktorého má naozaj svetelné roky ďaleko... •Prerábkamôže byť vonkoncom rada, že odo mňa nakoniec nevyfasovala slabé 2*, lebo výsledné hodnotenie v podobe troch hviezdičiek, je skutočne iba s「odretými ušami」, no nechcel som byť mimoriadne prísnym kritikom, ktorý by na tomto nezáživnom filme, nenašiel žiadne svetlé stránky, ktoré sa predsa v ňom i napriek tomu poskromne nachádzajú... • Asinajsvetlejším článkomje predstaviteľkaTomiko Hirajamovejv podaníKazuko Jošijukiovej, vďaka ktorej účasti sa v jej nasledujúcej nadväznosti zaslúžila predovšetkým o to, že sa filmu o niečo zvýšilo celkové skóre, ktoré inak dosť haprovalo, a to väčšinou niekde v rozpätí 40až60%! A ani predstaviteľŠukičiho Hirajamuv podaní Isaoa Hašizumeho, to nijako zvlášť nezmenil. Totižto, bol absolútne nevýraznou postavou, a pritom sa sem ani extra osobitne nehodil, t.j. čo sa teda týka obsadenia jeho postavy, ktorú predtým stelesnil - fenomenálny Čišú Rjú. • Výrazne omladenému obsadeniu by som asi ani nepričítal príliš veľa plusových bodov, nakoľko si podľa mňa režisér nevybral zrovna najvhodnejšie. • Scenár síce zasadil dianie do súčasnosti, čo nepovažujem za úplne najideálnejšie riešenie, ďalej k tomu ponúkol i niekoľko dejových noviniek, čo sa obzvlášte dotýka postavyŠódžiho(znalý divák už bude dobre vedieť), a tak sa môžeme tým pádom snáď pripraviť i na príchod (ne)pôvabnejNoriko? • Hodnú dobu som nemal ani najmenšieho tušenia, že sa tento titul sfilmoval ešte raz, a ako tak nad tým celým čoraz intenzívnejšie premýšľam, tak radšej som to ani v podstate vedieť nemusel, keďže by som tak ani o nič hodnotnejšie neprišiel!PS:Je to veľmi smutné, že sa to ani japonským tvorcom nepodarilo spracovať presne tak, ako si možno sami spočiatku trochu("naivne")predstavovali, ale zase si treba tiež položiť a zodpovedať otázku v tom zmysle, že na niektoré látky by sa proste nemalo siahať, keď to dotyčné osoby nevedia!

Ťažko som mohol dúfať, že remake Ozuovej klasiky môže predčiť originál. A hoci mám pôvodný film veľmi rád, Jamadová adaptácia je nie len aktuálna ale zároveň nesie v sebe všetky prvky a témy, ktoré robia z klasiky také krásne dielo. Jamadov štýl je pomalý a jeho gendaigeky patri ak tomu najlepšiemu čo tradičný súčasný japonský film prináša. Veľkou devízou je postupná zmena rozprávača hlavného príbehu. Z otca na matku, na deti až na Noriko. Pritom je to ale súhra pohľadov a realisticky napísaných dialógov. Celé je to obohatené o krásne zábery panorám nie len Tokia ale aj Hirošimi. Emócie doslova vrú pod povrchom a niekoľko krát počas filmu nastala u mňa veľmi silná katarzia. Koniec je potom krásnym vydýchnutím za majstrovsky zvládnutím filmom. Tento film ma veľmi potešil. A hlavne pohladil na duši. Jú Aoi je nádherná a jej Noriko je dievča po akom by túžil každý muž. A Kazuko Jošijuki je zase babičkou a mamou, ktorá nám pripomína prečo máme radi tie svoje babičky a mamy. Jeden z najlepších filmov aké som mal za poslednú dobu možnosť vidieť. A jasný dôkaz toho, že ak skutočné emócie tak treba si pre ne ísť na východ.

Pomerne plochý a rozvláčny japonský snímok bez väčšej výpovednej hodnoty. Ani Hisaishiho hudba nepozdvihla film a len reflektovala jeho nefarebnosť. Trochu mi Tokyo kazoku pripomenulo československé filmy s trpkým podtónom. Poodhalil veľa z každodenného života v japonskej kultúre, no príbehom nenadchol.

V remake slávnej klasiky od Jasudžiró Ozua z roku 1953Tōkyō monogatari(ktorú som nevidel a ani ťahať nebudem kôli jej dlžke- niekto u toho môže skapať od nudy!) sa starý manželský pár rozhodne vycestovať z Hirošimy navštíviť svoje tri deti a vnúčatá do d'aľekého Tokya. Avšak zastihnú všetkých príliš zaneprázdnených na to, aby im obetovali niečo málo zo svojho drahocenného času. Situácia sa však vyhrotí po tom, ako matka nečakane umiera a nevedno, kto sa postará o otca... Veľmi citlivo natočený film s pozoruhodnou kamerou, ktorá zaznamenávala nepovšimnuteľné vychytávky (Shojiho hra s bankovkou, chlap so psom si hádže frisbee, alebo malý Isamu s vrtuľníkom) v pozadí. Hoci nekonečne plynúci, zato bomba! V jednoduchosti je jednoducho sila...