Suvenýr (2019)

Držme se singuláru a film nazvěme "Vzpomínkou", přičemž ponechme i česky chápanou konotaci francouzského slova "Suvenýr" (kupujte než rozprodám, jak zpívá Jiří Suchý), tedy připomínku, upomínku, něco svázaného se vzpomínkou, vzpomínku spojenou s touhou, přáním, snem. Vzpomínka jako minulý děj modifikovaný osobou, která jím prošla. A film je vskutku jakýmsi induktorem (vlastních) vzpomínek, který máme (na onu dobu) všichni. Vzpomínky se v nás indukují bez ladu a skladu, v souladu s filmem i mimo něj, i mimoděk. Hlavní postava, Julie, je přitom spíše bezpohlavní, je to jakési "my", rozhodně ne "oni". Udržet tuto lini koherentní po celou dobu filmu je obtížné, ale Joanna Hoggová to zřejmě dokázala.

(35/2023) / Vcelku chápem, že veľa ľuďom sa film zdá prázdny a úmorný. Ono totižto vyžaduje aktívny vstup od diváka. Ja som sa od začiatku cítil pohltený a emócie síce nie prvoplánové, sú tam a sú naozaj silné. Toxický vzťah, coming of age, životné smerovanie. Silné témy. Ja som maximálne ukojený, emočne aj filmovo. (9/10)

Ak niečo s pokojným svedomím môžem nazvať 100% artovým filmom, tak to bude Suvenír Joany Hoggovej. Pretože, na rozdiel od tisícov pokusov sa nepokúša byť umeleckým, on ním je. Od námetu (príbeh mladučkej študentky filmu o nakrúcaní psychologického filmu, preložený jej vlastným komplikovaným milostným príbehom so zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí), cez spôsob nakrútenia až po dávkovanie informácií, ktoré zďaleka neodhaľujú všetko. Dielo priam vyzýva diváka, k tomu aby sa zapojil a aktívne si v mysli dotvoril dej, aby si na základe ponúknutých fragmentov sám skonštruoval chýbajúce čiastky. Film sa odohráva v časoch, keď ešte ľudia nepozerali na obrazovky svojich telefónov každých desať sekúnd (lebo mobily neboli), a po pozretí som sa dočítal, že šlo o spomienky režisérky na mladosť. Tak fajn. Na opísanom to nič nemení. Jeden z mála skutočne kvalitných súčasných art filmov. Teším na pokračovanie.

Keď si predstavím ten scenár sám o sebe, tak to vyznieva dramatickým potenciálom vcelku nádejne. Avšak to prevedenie bolo na môj vkus príliš "artové" - čudné, mdlé, nevýrazné, ba priam nudné. Od epického vývoja, cez ťažkopádne dialógy, až po malátny vizuál. Takže celkovo sa moja pozornosť unášala skôr k sledovaniu časomiery ako k samotnému filmu. Ale možno sa niekomu bude páčiť. Mne nie, 1* za kostru scenáru.

Mega nuda, ktorá má byť asi osobnou výpoveďou režisérky, ale pravdou je, že toto neosloví 99,9% bežného publika. Koho už zaujíma, o čom sa rozprávajú študenti filmáriny? Keby tie reči aspoň mali zmysel, ale zvyčajne sú to také rádoby umelecké žvásty, ktorým nerozumejú ani oni sami. Hovoria tak, len aby si udržali tú pózu artistu. Potom tu máme život najškaredšieho páru dokonca aj v Británii, kde je atraktivita nedostatkovým artiklom. No a tá mysteriózna zložka sa nakoniec prejaví ako šialenosť.