Salvatore Giuliano (1961)

Dosť atypickým, neštandardným spôsobom spracovaný, biografický titul s rovnomenným (anti)hrdinom, ktorý mi zrejme nesadol zrovna tak, ako som v to spočiatku pevne dúfal, že taliansky režisérFrancesco Rosi, mi následne sprostredkuje akýsi reálny predobraz„talianskeho Robina Hooda”, no namiesto toho som dostal najskôr len akúsi pestrú zmes všetkého, čo si vskutku v kinematografickom svete dokážem predstaviť. • Skrátka, ako napovedá i názov tohto počinu, takSalvatore Giuliano, mal byť vari automaticky v samotnom popredí naprieč celým týmto popretkávaným dianím, a to snáď i napriek tomu, že bol najprv mŕtvym, mimochodom iObčan Kane, začínal navlas podobným úmrtím ústredného protagonistu, pričom vzápätí sa v retrospektívnych záberoch postupne poskladala jeho spletitá, príbehová mozaika so vzostupmi i s pádmi, a tak som si preto myslel, že sa bude pokračovať v obdobnom duchu (nie, doslova!), nakoľko i práve recenzovaný film, rovnako disponoval dvomi časovými rovinami: styčný bod úmrtia titulnej postavy, ďalej čo tomu všetko predchádzalo a čo sa vlastne dialo potom. • Zdá sa mi, že tentoraz bola forma oveľa viacej zaujímavejšou, to jest jednoducho, a k tomu i s absolútnym náskokom zvíťazila nad krkolomným, komplikovaným obsahom, v ktorom som sa síce trochu už pomaličky systematicky strácal, ale dokonca i napriek určitým ťažkostiam z môjho uhla pohľadu, som si dokázal utvoriť potrebný úsudok, pospájať si zainteresované strany, aj keď samozrejme, že sa v tejto veci predsa nemôžem vonkoncom porovnávať s domácimi Talianmi, ktorí vedia o tejto problematike v podstate viac, ako ja, a to máte úplne to isté, ako keby sa pozerali prostredníctvom filmovej optiky, na nášho ľudového hrdinu,Jánošíka, a to konkrétne s identickým, ťažkým spracovaním, v ktorom by sa určite sami strácali. • Minimálne aspoňže pochválim dokumentárne ladenú kompozíciu obrazu pod taktovkouGianniho Di Venanzoa, vďaka čomu má divák autentický pocit, ako keby by sa akurátne nachádzal v „bode epicentra”, čo nie je vôbec málo, ale či to napokon vystačí v celkovom ponímaní ako celku, tak na to si už divácke obecenstvo musí odpovedať samo. Mne to vystačilo aspoň tak na polovicu, a pritom som mal sprvoti vysoké očakávania.

Tento film som videl pred takmer 60 rokmi a nedávno som si pozrel niektoré epizódy z neho, aby som sám sebe potvrdil, že pocit priemernosti je správny. Nie je to prvý, ani posledný film o osudoch rozporuplnej postavy, ktorá je pre jedných banditom a pre druhých revolucionárom. Niečo, ako náš Jánošík. Podstatné je, že ani samotná postava a ani film podľa jej osudov neprekračujú národný rámec a nemajú čo ponúknuť zahraničným divákom. Mne napríklad iba spomienku na dávne časy.

V úvodných fázach filmu sa dozviete, že na Sicílii počas druhej svetovej vojny pôsobilo cca 37 separatistických nezákonných organizácií a upozorní vás to na to, že ani film nebude bohvieako prehľadný. A ani vo svojej prvej polovici nie je, v tej druhej sa dostávame na súdne pojednávanie a dej naberie spád. Každopádne film si necháva veľký odstup od každej postavy, takže vám v pamäti ani žiadna z nich neutkvie, či už pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom. Je tu cítiť ešte neorealizmus, ale ide najmä o nástup obsiahlej vlny talianskych politicko-policajno-sociálnych trilerov-drám, ktoré často nekončia zrovna happy endom a nakrúcajú sa dodnes. Za mnohé vďačia určite aj Salvatore Gulianimu.

Film stráca na údernosti napriek dramatickým scénam, lebo tvorcovia to zobrali príliš dokumentárne. Faktograficky a za účelom dozvedieť sa niečo o historických udalostiach je to fajn, ale filmárčina je preč.

Extrémne nezaujímavo podaný snímok. Nevedel som prakticky zaradiť žáner, či dokument, či kriminálka, či politická dráma a toto všetko bolo medzi sebou prepletené až je to naozaj nezrozumiteľné.