Rodokmen krve (2018)

Reziser Julio medem sa hodne zasekol -  kedysi tocil fajne filmy ako Los Amantes del circulopolar, Septem Dias en la Habana, no i pracudesne filmy ako Habitacion en Roma 2010. Taliansky vidiek an urovni, len na mna miestami az prilis vela sexu. Malarkey dobre pise ze technicky je to natocene OK, ani ta zapletka a to bolestive priznanie nebolo nic moc. Kazdopadne Medem je na tom lepsie ako povedzme Zack Snyder   80 %

Celý film vystihuje to narazenie hlavy o stenu v behu v poslednej štvrtine filmu. Mali si tie hlavy naraziť všetci už na začiatku a bol by to dvojminútový úspešný film. Keďže bol režisér zároveň scenárista, usudzujem, že to myslel tak, ako to podal. Čiže nasrať! Bol by z toho dobrý seriál, ale pod iným režisérom. Toľko postáv a príbehov v jednom filme je proste nezmysel. Rovnako je nezmysel, aby knihu písali dvaja "spisovatelia" (ktorí dovtedy nenapísali nič). Príklad: Erik Axl Sund - spisovateľské duo, ktoré vymýšľa síce dobré príbehy, ale ako celok to pôsobí necelistvo. A keďže je režisér zároveň scenárista, tak buď má schizofrenickú osobnosť, alebo mu tam do scenáru kafral niekto iný, a trebárs so súhlasom. Čiže toto pre mňa bolo ako pozerať sa na zlátaninu cez zlátaninu cez zlátaninu cez zlátaniu... A v neposlednom rade na pičovinu.

Červená knihovna se stovkou postav naházená do jednoho filmu. Ve filmu se v podstatě nic neděje neustále se člověk vrací v čase sem a tam, postavy se různě prolínají, ale celý film neubíhá. Režisér filmu nás nechává napospas dvou lidem s počítačem, kteří se snaží vysvětlit svůj rodokmen. Možná kdybychom se podívali na rodokmen nějaké jiné rodiny, zjistili bychom, že je mnohem zajímavější, protože tahle rodiny je zhruba tak stejně zajímavá jako cely film. Vůbec.

Přiznám se, že tohle jsem nedokoukal. Vlastně si nepamatuji, kdy jsem naposledy film vypl tak brzy. Nevím, co mi vadí víc, jestli ten podivný vyprávěcí koncept, který vypadá, že má akorát za úkol film natáhnout, nebo to, že děj působí spíš jako scénář k pornu, kde by se ale alespoň bylo víc na co dívat. Možná tomu křivdím, možná se to v pozdější fázi nějak rozjede, první půlhodina mě ale rozhodně nemotivovala tomu dávat dál šanci.

Maximálna dávka Medemovho fatalizmu. Životný príbeh ako skladačka osudom určená, ktorý človek nemôže ovplyvniť. Julio Medem tentokrát nešetril priehrštím osudovosti a prepletenia romantiky a erotiky, magických prvkov, miestami skĺzol do jemného gýču, ktorý sa dá s prehľadom odpustiť. Herci mali výrazné, zapamätateľné a ľahko podmanivé tváre, zahrali živo a emotívne, ako sme už v španielskej kinematografii zvyknutí. Oku lahodiace exteriéry lemovali iracionálnu dejovú líniu až má človek chuť tam niekde s nimi v tom príbehu byť a trochu si to užiť. Pravdepodobne nepíšem prvý krát, že Medemove filmy sú najmä o prežívaní a preciťovaní. V porovnaní s predchádzajúcimi dielami, hlavne ranými, je Rodokmeň krvi slabší na kvalite, i napriek niektorým mierne komickým scénam má svoje čaro. Čaro Medemove.