Pygmejové, děti džungle (2011)

Ďalšia Barabášova konzerva času o ľuďoch, ktorých prírodný spôsob života je do budúcnosti veľmi neistý. Nerastné bohatstvo, nad ktorým majú svoj jedinečný životný priestor, vedie k nezastaviteľnému klčovaniu pralesa a na vine nie sú len miestne vlády, ale hlavne „civilizovaná“ spoločnosť, ktorej mobily a počítače sa nedajú vyrobiť bez niektorých nerastov.

Barabášovo ďalšie putovanie za prírodnými kmeňmi. Samotná téma toľkokrát omieľaných afrických domorodcov nepatrí medzi moje obľúbené (neustále tance, rituály od-duchovania či polmetrové plácačky namiesto pŕs), ale to, ako to vie Pavol Barabáš podať, že dokument nakoniec chcem dopozerať a nasať atmosféru, mu neskutočne slúži ku cti. Nie so všetkými myšlienkami ale súhlasím, aj keď vítam pokusy o sebareflexiu "bielej rasy". Napríklad to, že mocnejšie štáty vyciciavajú bohatsvo Konga a ťažké kovy ako kobalt či zlato tak môže každý z nás používať vo svojich počítačoch a mobiloch. Zarabajú predsa aj Kongčania, síce len úplná elita, ale tak to chodí takmer všade na svete. Svoje technické vychytávky by sme mali tak či tak, ale nikomu z nás by sa asi nepáčilo, keby boli drahšie, takže nefrflime. Tiež to, že záchrana prírodného kmeňa nie je z našej strany sebecká, aby i naďalej mohli cestovatelia ukazovať a antropológovia študovať tieto kmene, ktoré nám pripomínajú vlastnú ľudskú prehistóriu. Národ Pygmejov je už čiastočne skazený z toho, ako sa od nás naučil fajčiť tabak a takéto naše neduhy bude nasávať čoraz viac. Robo Roth sa síce snažil o dôstojné nahovorienie dokumentu, ale jeho hlas sa až tak nehodí na tento formát; textovo nemám výhrady. Spodnú hranicu 4 hviezd si ale dokument zaslúži. Musím skúsiť tie pečené banány.

Tento film se do cestovatelského festivalu expediční kamery hodil asi nejvíce. Je krásně vyobrazena Afrika a její malá skoro zapomenutá civilizace Pygmejů (až na neustálé natáčení povislých prsou Pygmejek). Cestu do nitra Konga prožíváte s Barabášovo partou až do úplného konce, kdy musí utíkat před vojáky. Je to celé trochu nasáklé myšlenkami "Musíme pomoct Africe." a "Třiďte odpad!" Filmu to však neubírá na kvalitě. Dokonce mě to nutilo nad tím i chvíli přemýšlet (a to nemám tyhle myšlenky rád).

Príbehovo úprimný, myšlienkovo hlboký, pocitovo intenzívny je tento dokumentárny snímok, ktorý nielenže diváka dokáže naratívnym štýlom zaujať tak, že stratí pojem o čase, no zároveň má dokumentárnu výpovednú hodnotu. Sledovať jednoduchý život malých veľkých ľudí, nepoškvrnených modernou civilizáciou, by nemalo v človeku vyvolať pocit nezaujatého pozorovateľa, dištancujúc sa od tejto dnes už "rarity" modernej spoločnosti, ale inšpirovať ho vo svojej naturálnej úprimnosti, pretože v jednoduchosti je krása a pôvab života. (Expedičná kamera, Bratislava, 22.3.2014)

Posledné chvíle jednej dlhej éry týchto sympaťákov (nielen niektoré zvieratá sú ohrozeným druhom). Pekne myšlienkovo okomentovaný, cesta s toľkým nebezpečenstvom a energiou. Prvý film od tohto obrovského dobrodruha, to treba napraviť. Najlepší film na tohtoročnom festivale expedičnej kamery. A teraz kto jenecivilizovaný...